1 2 3 4 5

Výročie elektrifikácie mesta Kežmarok

Elektrická energia, samozrejmá súčasť každodenného života, oslávila v Kežmarku na jeseň minulého roka (2014) okrúhle 120. narodeniny. V dobe, kedy bol prístup k informáciám pre bežného človeka veľmi obmedzený, bolo potrebné podniknúť množstvo krokov, aby si novinka získala záujem, podporu a dôveru širokých más. Oficiálnym rokom plošného zavedenia elektrickej energie v Kežmarku je rok 1894.

Avšak prípravy na jej zavedenie začali skôr. Najdôležitejšia úloha pri zavádzaní elektrickej energie spočívala v informovanosti verejnosti formou prednášok a novinových článkov, pomocou ktorých sa ľudia podrobnejšie dozvedeli o výhodách prelomovej novinky na trhu. Taktiež bolo potrebné vytvoriť spoločnosť, ktorá by zabezpečovala všetko potrebné pre výrobu a rozvod elektrickej energie.

Informovanosť verejnosti

Už vo februári 1893 odsúhlasilo mesto Kežmarok 10 bodov smerujúcich k zavedeniu elektrického prúdu. Najzákladnejším bodom bol prenájom Vyšného mlyna od 1. októbra 1894 do 31. októbra 1945 vtedy ešte bližšie neurčenému podnikateľskému subjektu. Ročný prenájom bol stanovený na 1 500 florénov s podmienkou plnej prevádzky mlyna a mestskej píly. V rovnakej dobe bol spustený predaj akcií (o živom záujme svedčí fakt, že v apríli 1893 boli zakúpené akcie v hodnote 13 000 florénov). Výber lokality Vyšného mlyna priblížil Ing. Johann Wein, brat kežmarského továrnika Karla, na prednáške v apríli 1893. Pred zaplnenou radničnou sálou upozornil na energetický potenciál rieky Poprad, ktorá podľa prepočtov vykazovala v letných mesiacoch silu veľkosti 90-100 koní, v čase prudkých zimných mrazov 16-20. Mlyn spotreboval pri plnom výkone približne 50 koní, zvyšok sily teda ostával nevyužitý. Strata v čase zimy sa mala kompenzovať dobudovaním parného stroja. Ing. Wein odporúčal výrobu jednosmerného prúdu.

Elektrické osvetlenie bolo síce drahšie než petrolejové, ale z bezpečnostného a zdravotného hľadiska jednoznačne výhodnejšie. Podľa údajov známeho mníchovského hygienika Maxa Josepha von Pettenkofera, o ktorého sa opierali naši predkovia pri hľadaní výhod elektrického osvetlenia, petrolej i svietiplyn vydávali pri svojom spaľovaní veľké množstvo nebezpečného oxidu uhličitého (CO2) i nadmerné množstvo tepla. To spôsobovalo nevoľnosť, bolesť hlavy, či poškodzovanie zraku. Podľa von Pettenkofera vydá zo seba dospelý človek za hodinu teplo o veľkosti 92 joulov (J). Za rovnakú dobu vyprodukuje stearínová sviečka 94 J, petrolejové svetlo o svietivosti 17 sviec 634 J a svietiplyn 794 J tepla. Naproti tomu elektricky osvetlená žiarovka rovnakej svietivosti vydá za hodinu iba 46 J. Čo sa týka výmeny vzduchu, dospelý človek spotrebuje za hodinu 38 gramov kyslíka a vydýchne 44 gramov CO2. Hodnoty pri stearínovej sviečke sú 30:28; svietiplyne 214:150 a petroleji 214:289. To jasne ukazuje na výhodu elektrického svetla, ktoré neodoberá kyslík a navyše neprodukuje CO2.

S používaním sviečok a petroleja bolo spojené vysoké nebezpečenstvo požiaru (z kežmarských dejín máme niekoľko správ o ničivých požiaroch). Isté riziko požiaru hrozí i pri používaní elektrickej energie, avšak, je podstatne nižšie. Pri elektrickom prúde je veľmi nebezpečný priamy kontakt s človekom, napr. pri nedostatočnom zabezpečení vedenia. Podľa dobovej a prezentovanej štatistiky v New Yorku usmrtil v rokoch 1880 – 1887 elektrický prúd 72 ľudí, v samom roku 1888 až 42. Preto sa mal klásť veľký dôraz na bezpečnosť podľa vzoru z Nemecka, kde boli takéto prípady úmrtí veľmi zriedkavé.

Kežmarská elektrifikačná spoločnosť

V nedeľu 4. júna 1893 sa konalo zakladajúce valné zhromaždenie Kežmarskej elektrifikačnej akciovej spoločnosti, na ktorom bola zvolená jej organizačná štruktúra. Prvým predsedom spoločnosti bol Paul Kéler, tajomníkom Vojtech Alexander. Okrem nich sa zvolila 5-členná riaditeľská rada (Samuel Kottlar, Vojtech Alexander, Paul Kéler, Karl Wein a Viktor Koromzay) a 7-členná dozorná rada (Gregor Tátray, Hermann Pollak, Viktor Lazáry, Daniel Novák, Karl Genersich, Hermann Klein a Jozef Engel). O veľmi výnosnú výstavbu elektrickej siete sa uchádzali firmy B.Egger&Comp., Ganz&Comp. a Siemens&Halske. Výdavky na stavbu siete boli hradené z predaja akcií (30 000 florénov) a bezúročnej pôžičky uhorského ministerstva vo výške 10 000 florénov.

Budova mestskej elektrárne (s komínom) Interiér mestskej elektrárne

V apríli 1894 boli uzatvorené dve zmluvy. Práce na úprave Vyšného mlyna vykonával staviteľský majster Viktor Lazáry (za sumu 9 500 florénov), elektrické osvetlenie a všetky potrebné prístroje dodávala firma Ganz&Comp. z Budapešti za 39 000 florénov. Tá sa navyše zaviazala, že v prípade nedodržania stanovených termínov bude platiť penále vo výške 50 florénov za každý deň omeškania.

Nemáme informácie o nedodržaní stanoveného časového harmonogramu. Už v piatok 14. septembra 1894 sa uskutočnil test elektrického osvetlenia ulíc. Pokus prebehol takmer bezchybne, len 3 lampy potrebovali dodatočnú pomoc. Nasledujúci večer sa už všetko udialo bez problémov a zvedavcov prekvapilo krásne a jasné svetlo. Týždeň neskôr, v sobotu 22. septembra, bola zrealizovaná ďalšia skúška, kedy boli elektricky osvetlené výklady obchodov pánov Markovicha a Wiesnera.

Slávnostný deň pre Kežmarok nastal dňa 1. októbra 1894, kedy bolo v meste odstavené petrolejové osvetlenie, ktoré odvtedy definitívne nahradzuje elektrické. Okrem osvetlenia ulíc sa elektrický prúd používal v súkromných domoch rodín Alexander, Kottlar, Kéler, Klein, či Sauter. Elektrickú energiu mal zavedenú i Hotel Kežmarok, ktorý v novembri 1894 poskytol svoju prerobenú sálu na večernú tanečnú zábavu pri príležitosti posviacky nového evanjelického kostola, či na usporiadanie silvestrovskej zábavy a osláv privítania Nového roka 1895. Od júna 1895 poháňala elektrická energia rýchlobežné lisy v tlačiarni vydavateľa týždenníka Karpathen-Post Paula Sautera, či mechanickú dielňu kováča medi Carla Rotha.


Kežmarská bieliareň

Elektrické osvetlenie tejto kežmarskej firmy je osobitou kapitolou. V dejinách mesta získava mimoriadne postavenie tým, že už 5. júla 1893 prebehla v podniku generálna skúška elektrického osvetlenia. Firma B.Egger&Comp. z Budapešti nainštalovala 31 jednoduchých lustrov, 1 zdvojený, 23 žiaroviek s tienidlom a 1 vonkajšiu lampu. Elektrickú energiu vyrábal motor na parný a vodný pohon o sile 6 konských síl. Rozdiely medzi pohonmi boli minimálne. Pri tom vodnom sa osvetlenie vyznačovalo jemným, nie rušivým mihotaním; pri parnom úplne pokojným. Skúšky sa zúčastnila riaditeľská a dozorná rada samotného podniku i Kežmarskej elektrifikačnej spoločnosti, inšpektor košicko-bohumínskej železnice, viacerí profesori a priemyselníci.

Bieliareň, prvý podnik napojený na elektrické osvetlenie

Kežmarská bieliareň uviedla, že petrolejové osvetlenie ju ročne vychádzalo na 270-280 florénov. Navyše, veľa času sa strácalo zapaľovaním a čistením 25-30 kusov lámp. Celkové náklady na zavedenie osvetlenia sa síce vyšplhali na asi 850 florénov, avšak, následné udržiavanie nemalo presahovať sumu 20 florénov.

Turbína z roku 1910

Od novembra 1910, po niekoľkodňových skúškach celého systému, fungovalo v Kežmarku ďalšie dielo na výrobu elektriny - turbína. Jej základnou úlohou bola výroba energie pre fabriku Karla Weina s využitím sily prúdov rieky Poprad. Svoju činnosť by zrejme začala skôr, všetko skomplikoval zosuv pôdy v tzv. derivačnom kanály, ktorý privádzal vodu. Niekoľkokilometrový kanál tak musel byť spevnený železobetónovou ochrannou klenbou. Po definitívnom začiatku výroby elektrickej energie boli na stĺpoch elektrického napätia osadené tabule varujúce ľudí pred nebezpečenstvom vysokého napätia. Stavebné práce vo výške okolo 400 000 korún vykonávala firma Pittel&Brauswetter.

Prípady nespokojnosti

Ako v dnešnej dobe, ani v minulosti sa niektoré veci nezaobišli bez kritiky. Z roku 1912 evidujeme sťažnosť na mestské osvetlenie ulíc. Hlavným problémom bolo, že väčšina lámp v čase medzi 22:00-23:00 zhasla a ulice „osvetľovala chabým svetlom kde-tu iba nejaká rohová lampa." Nespokojnosť sa začala prejavovať hlavne odvtedy, ako bolo do Kežmarku zavedené vlakové spojenie po 23:00. Najmä cudzím návštevníkom prekážalo nedostatočné osvetlenie mesta.

Dobová tlač tento nedostatok okomentovala vcelku vtipne: „Jednotlivé ulice ako Starý trh, Nová ulica, Hlavné námestie, či priemyselná štvrť, sú v noci osvetlené tak málo, že to v porovnaní s dobou, kedy sa ešte pokojamilovní občania vracali domov z krčmy pri svetle petrolejovej lampy a potkýnali sa na ceste, nebolo oveľa horšie, ako je tomu dnes..." Čo už - ľudia si rýchlo zvykajú na nové veci a pritom zabúdajú nato, ako sa žilo kedysi.

Pamiatka na elektrifikáciu mesta?

U ľudí býva zvykom, že ak niečo vybudujú alebo mimoriadne prežijú, vytvoria pamätník, ktorý im bude túto chvíľu pripomínať. Na území Slovenska poznáme morové stĺpy, kaplnky, či vysadené stromy (napr. miléniová lipa pred kežmarskou radnicou). V parku oproti červeného evanjelického kostola sa kedysi na podstavci nachádzala bronzová socha ženy, tzv. Svetlonoska. Mala zdvihnutú pravú ruku, v ktorej držala pochodeň (tá mala v priebehu dejín aspoň dve podoby) a pozerala sa na ňu.

Detail sochy Svetlonosa Svetlonos v parku oproti Červenému evanjelickému kostolu

Socha bola údajne zvnútra dutá, do pravej ruky mala zavedený elektrický prúd, aby pochodeň v noci svietila. Dodnes sa medzi mnohými ľuďmi hovorí, že socha slúžila ako spomienka na zavedenie elektrickej energie. Je tomu skutočne tak? Priame dôkazy o tom nemáme a dobová tlač je veľmi stručná. Minulý rok sme si okrem 120. výročia elektrifikácie mesta pripomenuli i 120 rokov posviacky Červeného evanjelického kostola. Na podnet presbyterov Eduarda Becka a Johanna Steinera sa z dôvodu úprav a skrášľovania okolia chrámu vysádzali stromy a vytvorila krásna promenáda.

Od roku 1895 sa uprostred nej nachádzala socha Rimanky predstavujúca darkyňu svetla. Otázkou ostáva, či svetlo predstavovalo svetský alebo duchovný obraz, prípadne oba dohromady. Je to však pre nás až tak dôležité? Hoci pravý zmysel sochy naďalej zahaľuje rúško tajomstva, dnešným Kežmarčanom môže navždy pripomínať dve významné udalosti, ktoré sa v roku 1894 udiali - elektrifikáciu mesta i posviacku kostola.

V súčasnosti môžeme sochu obdivovať iba na historických fotografiách, keďže v 60. rokoch minulého storočia bola odstránená z dôvodu poškodenia vandalmi. Momentálne sa nachádza v depozite Múzea v Kežmarku. Na jej pôvodnom mieste sa dodnes nachádza spomínaný podstavec.

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti