Desider Belóczy – návrat vojnového hrdinu do Kežmarku

Meno Belóczy je záujemcom o regionálnu históriu pomerne známe. Alexander bol dlhoročný riaditeľ obchodnej aj chlapčenskej meštianskej školy, pomohol založiť tunajšie múzeum a v rokoch 1923 – 1927 zastával funkciu mešťanostu. Avšak, kto bol Desider?

Desider Belóczy ako príslušník uhorskej armády (Foto: Múzeum v Kežmarku)

Desider bol Alexandrovým synom. Patrí ku Kežmarčanom, ktorí bojovali za vlasť na frontoch prvej svetovej vojny. Na rozdiel od mnohých iných však svoju vlasť nikdy viac neuzrel. Zomrel v cudzine, ale jeho ostatky napokon spočinuli na rodnej hrude. I keď, trvalo to istý čas. Vlani (2023) uplynulo presne 100 rokov od pohrebu mladého vojaka z pod Tatier.

Desider Belóczy sa narodil 23. mája 1896 v Kežmarku Alexandrovi a jeho manželke Ide, rod. Koromzay. Išlo o dcéru továrnika zo Spišskej Belej. Spolu vychovávali ešte dcéru Margarete. Dežko, ako ho doma nazývali, absolvoval zrejme evanjelickú ľudovú školu, následne v školskom roku 1906/07 postúpil na tunajšiu Štátnu chlapčenskú meštiansku školu. Po roku štúdia prestúpil na evanjelické lýceum, kde absolvoval sedem ročníkov a v školskom roku 1913/14 úspešne zmaturoval. Jeho triednym profesorom bol celý čas Robert Weiszer.


Maturitné tablo gymnázia, fotka Desidera je umiestnená nad pravým horným rohom fotografie školy (Foto: Múzeum v Kežmarku)	Menoslov Desiderových spolužiakov (Foto: Múzeum v Kežmarku)


Výrez s osobnými údajmi Desidera Belóczyho zo školského výkazu (Foto: Múzeum v Kežmarku)	Desider ako čerstvý maturant (Foto: Múzeum v Kežmarku)

Po skúške dospelosti sa dobrovoľne prihlásil do armády netušiac, čo onedlho vypukne. Prvé týždne strávil v rodnom meste, pomáhal miestnej posádke i prechádzajúcim vojskám. Po necelom roku príprav na jar 1915 odtiahol na bojisko, presnejšie do Haliče na území dnešného Poľska. Bolo to v dobe, keď v bitke pri Gorlici rakúsko-uhorská a nemecká armáda prelomili ruskú obranu. Desider ako člen 1. jazdeckej delostreleckej divízie putoval na územie Ruska. Ocitol sa v močaristej oblasti mesta Rokitno. Za odvahu získal nielen striebornú medailu za chrabrosť, ale čoskoro ho povýšili za práporčíka. V tejto lokalite zotrval do vypuknutia Brusilovej ofenzívy, ktorá začala v lete 1916. Situáciu následne zhoršil fakt, že na stranu Dohody prešlo Rumunsko, čiže Desiderova jednotka bola prevelená inam. V týchto bojoch sa opäť vyznamenal, preto dvakrát dostal vojenskú záslužnú medailu, tzv. Signum laudis, takisto získal hodnosť poručíka a zakrátko nadporučíka.

Vyznamenanie Signum laudis (Foto: Múzeum v Kežmarku)

Keď Rumunsko uzavrelo v máji 1918 s Nemeckom mier, prišlo ďalšie sťahovanie. Tentoraz do Talianska k rieke Piava, ktorá sa Desiderovi stala osudnou. Pri ťažkých bojoch bol 21. júna 1918 ranený. Švagrovi stihol zaslať pohľadnicu s túžbou skorého videnia sa: „Aj keď zranený, ale predsa len ešte živý...“ Ale 30. júna ako 22-ročný zraneniam podľahol. Zaiste mu nepomohlo, že istý čas zotrval v rámci podpory a lojality k spolubojovníkom na fronte. S vojenskými poctami ho pochovali v meste San Stino di Livenza.

Správa o smrti jediného syna rodičov zdrvila. Aj otca, hoci ten ani po tejto krutej rane neprestal aktívne pôsobiť v prospech spoločnosti. Nakoľko obaja túžili uložiť pozostatky syna v rodnej zemi, snažili sa o ich prevezenie do Kežmarku. To sa podarilo uskutočniť 7. mája 1923. „Dezider Belóczy sa vrátil domov do rodného mesta, k rodičom, ktorí ho už roky túžobne čakali v žiali a slzách. On, kedysi bol sám život a radosť, prišiel ticho a nemo, sprevádzaný tónmi umieračika a horúcimi bolestnými slzami. Spočíval na márach a svoju cestu viedol nie do rodičovského domu, ale na tichý cintorín. Och, ako inak si on i my predstavoval svoj návrat.“ Pohreb sa uskutočnil na druhý deň na historickom cintoríne, obrad viedol evanjelický farár Hajtsch.

„Odpočívaj odteraz v pokoji s ostatnými hrdinami, ktorí sa vrátili domov, milovaný mŕtvy, ktorý si svoj mladý život obetoval pre najvyššie dobro! Driem v blaženom pokoji v rodnej zemi, tu pod nohami nádherných Tatier, ktoré si tak veľmi miloval.“ Týmito slovami sa lúčila dobová tlač s hrdinským vojakom. Posledné miesto odpočinku Desidera Belóczyho nájdete na starom cintoríne i dnes, hoci ho čiastočne prekrýva modernejší pomník. Biely náhrobný kameň s motívom vojenskej prilby s krídlami, mečom a dubovými vetvičkami stojí neďaleko centrálneho kríža.


Tabuľa padlých Kežmarčanov, umiestnená v Červenom evanjelickom kostole (Foto: Múzeum v Kežmarku)	Spomienkové tablo na Kežmarčanov bojujúcich na frontoch prvej svetovej vojny (Foto: Múzeum v Kežmarku)


Posledné miesto odpočinku rodiny Belóczy (Foto: Múzeum v Kežmarku)	Detail náhrobku Desidera Belóczyho (Foto: Múzeum v Kežmarku)

Autor: Vladimír Julián Ševc