• Múzeum v Kežmarku
  Vitajte
• 
• 
• Kežmarský hrad
  
• Múzeum meštianskej
  bytovej kultúry
  

Kežmarčania a formulová Veľká cena Monaka 1937

Monako je maličké kniežatstvo na juhu Európy, známe hlavne ako raj bohatých svetových celebrít. Avšak ešte niečím je tento štátik populárny. Každoročne sa tam na konci mája koná Veľká cena monopostov Formuly 1. Grand Prix Monaka patrí jednoznačne medzi najprestížnejšie preteky celého tohto motoristického seriálu. Ulice malebného kniežatstva sa na niekoľko dní zmenia na bludisko pozostávajúce z kovových zvodidiel a diváckych tribún. V monackom prístave parkuje drahé jachty milionárska smotánka, v zákulisí sa pohybuje množstvo rôznych hostí - filmové hviezdy, speváci, politici, športovci. Netreba zabúdať ani na všadeprítomný slávny monacký kniežací rod Grimaldiovcov.

V Monaku sa prvé preteky jazdili už v roku 1929 a premiérovým víťazom stal William Grover-Williams na Bugatti. Odvtedy sa nekonali iba 14-krát. Najdlhší výpadok zaznamenali v období rokov 1938 – 1947. Vyhrať monackú Veľkú cenu zaručuje vstup medzi nesmrteľné legendy, veď súťaženie v kľukatých uličkách najlepšie zvládli osobnosti ako Graham Hill, Alain Prost, Ayrton Senna alebo Michael Schumacher.

V čase, keď neexistovala televízia a o internete ľudia ani nechýrovali, bola jediným zdrojom informácií tlač. Vďaka kežmarskému týždenníku Karpathen-Post a neznámemu Ing. Ladislavovi Jonassovi (či bol naším rodákom, nevedno) sa i Kežmarčania dočítali čosi viac o týchto nezvyčajných pretekoch. Spomínaný inžinier sa zúčastnil poslednej predvojnovej Grand Prix, ktorá sa konala 8. augusta 1937. Na vlastné oči videl krásy Monaka, najväčších pretekárov vtedajšej doby (von Brauchitscha, Caracciolu alebo Farinu - neskoršieho prvého majstra sveta Formuly 1) či ikonické automobily Mercedes a Alfa Romeo, ktorú viedol legendárny Enzo Ferrari. O svoje podnety a zážitky sa podelil s Kežmarčanmi i Spišiakmi.

V článku pod názvom Stokrát okolo Kasína sa čitatelia dozvedeli mnoho zaujímavostí. O úspešnú organizáciu podujatia sa staral Anthony Noghes, zakladateľ monackých pretekov (od roku 1979 nesie posledná zákruta okruhu jeho meno). Núdza nebola ani o divákov, tí obsadili nielen tribúny, ale tiež skalné masívy, balkóny, strechy a komíny domov! Poriadok a dopravu zo železničnej stanice zabezpečovala organizovaná vojenská rota.

V letnej horúčave s teplotou 30 stupňov Celzia absolvovalo pätnásť pretekárov krátky, 3 200 metrov dlhý okruh celkovo stokrát (čítate správne, kedysi platili iné pravidlá). Preto „niet divu, že jazdci ... prichádzajú do cieľa prepotení.“ Ing. Jonass zaznamenal ešte iné dôležité fakty: „Štart je na širokom nábreží prístavu, potom nasleduje príjazd do desaťpercentného stúpania ulicou Monte Carla, na vrchole ktorej tróni Kasíno. Znova zostup k moru cez niekoľko ostrých zákrut; po prechode škriatkami vybudovaným tunelom a pozdĺž nábrežia k protiľahlej ceste ku štartu. Povrch vozovky je na nábreží z drážkovaného betónu, na mestských uliciach spevnený asfaltom (tzv. Colasasphalt). Okrem toho je trať v zákrutách zdrsnená krompáčmi; oceľové hlavy na prechodoch pre peších sú počas trvania pretekov odstránené. Približne 40 000 vriec s pieskom zaisťuje tribúny a zákruty.“ Jedinou škvrnou Grand Prix bola neúčasť žijúcej legendy Tazia Nuvolariho. Talian sa plánoval zúčastniť pretekov na staršej verzii Alfy Romeo, ktorá však nemohla konkurovať veľkej presile Mercedesu. Prihlásil sa len ako náhradný jazdec a do malého kniežatstva ani nepricestoval.

Ladislav Jonass napísal reportáž konkurujúcu dnešným novinárom. Už v prvom kole pretekov zaznamenal nehodu Rudolfa Hasseho, keď Nemec nezvládol výjazd z tmavého tunela. Necelých 20 kôl udržal monopost na trati Bernd Rosemeyer, potom skončil v bariére z pieskových vriec. Napriek tomu odišiel z Monte Carla s dobrým výsledkom. O pretekárske auto sa v ďalšom priebehu podujatia striedal s kolegom Hansom Stuckom (dobové pravidlá to dovoľovali), cieľovú čiaru preťali na konečnom štvrtom mieste.

Do Grand Prix štartoval z prvého miesta, tzv. pole position, Rudolf Caracciola (jeho čas 1 minúta 47,5 sekundy; priemerná rýchlosť 106,4 km/h). Preteky by vyhral, no porucha na chladení motora ho obrala o zaslúžený triumf. Ten spadol do lona tímovému kolegovi von Brauchitschovi, ktorý zaň zinkasoval lákavú finančnú prémiu vo výške 100 000 frankov. Druhý skončil spomínaný Caracciola, tretí Christian Kautz. Nemecká automobilka Mercedes oslavovala dokonalý triumf, obsadzujúc prvé tri priečky. Ing. Jonass zaznačil jeho sídlo ešte v mestečku Untertürkheim, ktoré je dnes súčasťou známeho Stuttgartu.

Posledná predvojnová Veľká cena priniesla niekoľko rekordov. Caracciola v priebehu pretekov dvakrát dosiahol priemernú rýchlosť 107,5 km/h, pričom na 400-metrovej cieľovej rovinke zaznamenali niektorí jazdci rýchlosť okolo 160 km/h. Samotný von Brauchitsch zvládol plných sto kôl za tri hodiny a sedem minút, jeho priemerná rýchlosť dosiahla hodnotu 101,8 km/h. V roku 1936 zvíťazil Caracciola s priemerom 83,2 km/h, no vtedy sa išlo v daždi.

Kežmarčania sa už pred vyše 80 rokmi po prvý raz stretli so správou o motoristických pretekoch. Bola to doba, keď si nový vynález - auto, postupne razil čoraz širšiu cestu aj v našom regióne. Formula 1 začala písať existenciu v máji 1950. Odvtedy vtiahla do svojho diania milióny fanúšikov. A tých je medzi Kežmarčanmi, aspoň dúfam, tiež dostatok. Pre čitateľov, ktorí Formulu 1 nesledujú, resp. ju “nemusia“, odporúčam aspoň na pár minút zapnúť televíziu, aby očami čo i len čiastočne nasali atmosféru pretekov na mieste, o ktorom čítali naši predkovia tesne pred vypuknutím II. svetovej vojny. Grand Prix Monaka sa tento rok (2019) uskutoční v malebnom kniežatstve v nedeľu 26. mája.

PS: Zostrih GP Monaka 1937

Zdroj fotiek: en.wikipedia.org; motorsportmagazine.com

• Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc