Ferdinand Rueber
Hoci panovník prisľúbil, že hrad po porážke povstalcov nikomu nedá, r. 1687 ho predal grófovi Ferdinandovi Rueberovi (? – 1700), príbuznému nebohého Jána. Ten o rok prišiel do Kežmarku – avšak nie natrvalo. Spravovaním hradu a jeho majetkov poveril svojho správcu Gabriela Skariczu.
Staré nepriateľstvá sa obnovili. Tento nepriateľský vzťah mal však iné črty a povahu ako za čias predošlých zemepánov. Tentokrát sa vôbec privilégiá slobodného kráľovského mesta Kežmarku neporušujú a vzájomný boj už nie je bojom mesta a hradu o právo slobodného bytia resp. nebytia, ale bojom mesta a hradu o Malý Kežmarok.
Zásluhou notára Jakuba Kraya, ktorý neustále cestoval na cisársky dvor i za majiteľom hradu, sa r. 1694 podhradie – Malý Kežmarok vrátil “veľkému” Kežmarku. Išlo až o 46 domov vo vnútri mesta, polia, lesy, mlyny, vstupnú mestskú Nižnú bránu, ktorú si hrad obsadil pre seba ešte za čias rodiny Lasky atď.
Rueberovi v podstate neostalo nič, len hrad a tak naznačil mestu, aby si aj ten hrad zakúpilo pre seba. Ponuka bola veľmi lákavá: raz navždy by prestali nepokoje, prestala by hrozba príchodu nového zemepána. Lenže mesto nemalo peniaze.
Všetko posúrila náhla smrť Ruebera r. 1700. R. 1701 vycestovali mešťania za dedičmi – Rueberovými dcérami, vydatými za grófov Trauna a Windischgrätza. Hrozilo totiž nebezpečie, že hrad si kúpi niekto iný a zase začne nepriateľský kolotoč. Napokon sa medzi dedičmi, mestom a cisárom uzavrela dohoda, na základe ktorej si Kežmarok zakúpil hrad za 80000 rýnskych zlatých. Dňa 17. februára 1702 bol hrad slávnostne odovzdaný mestu, avšak nie celý. Všetko sa malo odovzdať až po vyplatení poslednej splátky, a to r. 1706.
Odovzdanie hradu popisuje historik Samuel Weber:
“Prestavenstvo mesta, ozbrojení i neozbrojení mešťania tiahli v sprievode pod vlajúcimi zástavami cez Hradnú ulicu až pred hrad. V otvorenej bráne hradu sa objavil veliteľ hradu Skaricza, ktorý v mene rodiny Rueber odovzdal zástupcom mesta na prekrásnej poduške kľúč od hradu so slovami: – Nech teda prijme obyvateľstvo Kežmarku tie práva, ktoré im Boh a cisár udelili! – na čo nasledovala fanfára trúb, píšťal a bubnov. Keď sa slávnostný sprievod vrátil k radnici, ozvali sa salvy zo všetkých diel, ktoré malo mesto k dispozícii, aby takto signalizovali okoliu veľkú udalosť. Slávnosť pokračovala neskoro do noci pri jedle a pití, pričom odznelo mnoho blahoprianí a prípitkov.”
Mesto sa ocitlo v obrovských dlhoch. Požičiavalo si od bohatých šľachticov i okolitých miest – dokonca aj od Levoče! Medzitým r. 1703 vypuklo ďalšie proticisárske povstanie pod vedením Františka Rákócziho II. – nevlastného syna Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov a kruto na to doplatil. Po porážke cisárskymi vojskami boli 16. decembra 1709 popravení jeho čelní predstavitelia, medzi nimi aj Jakub Kray. Na mesto sa začalo pozerať ako na nespoľahlivé “kurucké hniezdo”.
R. 1711 začalo mesto opäť splácať svoje dlhy. No posledné hradné majetky – kaplnku a koniarne – dostalo mesto do svojho vlastníctva až roku 1720. Spory o mimokežmarské majetky niekdajšieho kežmarského hradného panstva trvali až do r. 1748.
Zemepanská nadvláda spôsobila všeobecný úpadok Kežmarku. No nemožno z toho obviňovať len zemepánov – najväčší podiel na tejto skutočnosti mali panovníci, ktorí darovali mesto ako neživú vec svojim služobníkom, no napriek tomu mesto považovali za svoj majetok, aby mohli od neho vyberať dane a požadovať vojsko. A napokon – iba preto boli ochotní mestu pomôcť z jeho ťažkého položenia, lebo sa im za to zaplatila obrovská suma.
Peniaze však znamenali maličkosť v porovnaní so životmi, ktoré položili kežmarskí obyvatelia v bojoch o slobodu a nezávislosť mesta. Ich obete však neboli márne – ich nedožité sny sa stali napokon skutočnosťou pre živých.