1 2 3 4 5 6 7

Dva pokusy o prestavbu bránovej veže Kežmarského hradu

Po tom ako sa stal v roku 1703 Kežmarský hrad majetkom mesta nastal jeho úpadok. Priestory hradu sa využívali len na hospodárske účely: napríklad boli tu sklady veľkoobchodu s vínom, soľný úrad, chudobinec, nemocnica či väzenie. Koncom 19. storočia sa objavili snahy umiestniť do priestorov historického hradu vhodnejšiu inštitúciu.

Bránová veža v roku 1877 Magyar Építészeti Múzeum és Műemlékvédelmi Dokumentációs Központ Budapešť

V roku 1873 vznikol Uhorský karpatský spolok, ktorý sa od počiatku zaoberal myšlienkou založiť Karpatské múzeum. Vzhľadom na to, že sídlom jeho predsedníctva bol Kežmarok, spolok sa čoskoro zaujímal o možnosti úpravy bránovej veže na muzeálne ciele, na čo mesto vydalo 14. marca 1879 súhlasné uznesenie. Uhorský karpatský spolok predpokladal vynaložiť na jej úpravu 2 000 zlatých. Z toho dôvodu domáci staviteľ Carl Forberger (1841 - ?) v máji 1877 zameral stávajúci stav bránovej veže a nasledujúci mesiac vypracoval návrh jej adaptácie a prestavby pre potreby múzea. Na prvé poschodie navrhoval umiestniť výstavný priestor a sklad, a do druhého poschodia situoval knižnicu a priestor pre zamestnanca. Poschodia malo sprístupňovať z nádvoria vretenové murované schodisko, ktoré by vystupovalo z plochy fasády veže.

Najvýraznejšou zmenou bolo plánované nahradenie ihlanovej strechy nízkou, pravdepodobne sedlovou strechou, skrytou za novo vytvoreným štítkovým atikovým múrom. Forberger sa pri návrhu novej atiky hlavne inšpiroval samotným hradom. Tvary atikových štítkov sú podobné jednak hradným, ale aj tých, ktoré sú na kežmarskej zvonici charakteristickým prvkom architektúry tzv. spišskej renesancie. Ďalším zdrojom inšpirácie bol zrejme kaštieľ vo Fričovciach.

Návrh prestavby bránovej veže z roku 1877 Magyar Építészeti Múzeum és Műemlékvédelmi Dokumentációs Központ Budapešť
   
Štítková atika kaštieľa vo Fričovciach Štítková atika kaštieľa vo Fričovciach

V stredoeurópskom kontexte bolo preberanie formových zdrojov z rôznych odtieňov domácich renesancií jedným z hlavných prúdov vyvinutého neskorého historizmu. Podľa doterajších zistení sa práve použitie domácich renesančných foriem na atike veže javí ako jeden z prvých, ak nie ako najrannejší príklad využitia špecifického motívu regionálne zafarbenej spišskej resp. východoslovenskej renesancie. V uhorskom kontexte sa táto tendencia prejavila až na konci 19. storočia a neskôr: pri návrhu architekta Ignáca Alpára na župný dom v rumunskom meste Aiudz roku 1898 a v súťažnom návrhu na budovu radnice v Pécsi z roku 1903 alebo v učiteľskom ústave v Sárospataku (1909 – 1911), ktorý navrhli Jenő Kismarty – Lechner a László Warga.

Je škoda že k realizácii tohto pozoruhodného návrhu nakoniec nedošlo. Múzeum bolo nakoniec premiestnené do Popradu, kde bola pre jeho potreby v rokoch 1885 – 1886 postavená účelová budova (teraz Podtatranské múzeum). Do bránovej veže bola na konci 19. storočia umiestnená továreň na umelecké výšivky Schickedanz C. a spol..

Ďalší nerealizovaný pokus o prestavbu bránovej veže sa objavil v súvislosti s úvahami o zriadení mestského múzea. Kežmarský architekt a staviteľ György Kornél Schwarz vypracoval 12. júla 1912 plán na adaptáciu bránovej veže na výstavné priestory. Vo svojom projekte navrhol ku dvorovej fasáde prístavbu vonkajšieho schodiska vo forme renesančnej arkádovej lodžie. Schwarz navrhol arkádové schodisko a chodbu zrejme ako poukaz na Divaldov opis hradu, podľa ktorého bolo nádvorie obklopené arkádami.

Schwarz Návrh na prístavbu schodiska a adaptáciu bránovej veže Magyar Építészeti Múzeum és Műemlékvédelmi Dokumentációs Központ Budapešť Návrh prístavby schodiska Magyar Építészeti Múzeum és Műemlékvédelmi Dokumentációs Központ Budapešť
   
Loránffyovej lodžia v Sárospataku

Uhorské kráľovské ministerstvo kultu a verejnej výučby 30. júla 1912 oznámilo Krajinskej pamiatkovej komisii, že odsúhlasilo povolenie štátneho príspevku na adaptáciu veže nad vstupnou bránou hradu na múzejné účely. No o rok neskôr ministerstvo 22. júla oznámilo pamiatkovej komisii, že "o povoľovaní štátneho príspevku, potrebného na úpravu hradnej veže pre účely múzea, vzhľadom na to, že nevyhnutné adaptačné práce sa môžu realizovať s prísnym zohľadnením pamiatkového charakteru budovy, a to na základe odborne spracovaných projektov, budeme rozhodovať až po vypracovaní týchto projektov." Naznačuje to, že vypracovaný Schwarzov plán nezodpovedal pamiatkovým požiadavkám. Nový resp. upravený projekt nevznikol a tak sa realizácia nakoniec neuskutočnila.

Oživenie myšlienky zriadiť v Kežmarku mestské múzeum a umiestniť ho v bránovej veži viedlo v marci 1930 Schwarza ku opätovnej aktualizácii svojho projektu, ale ani tentoraz sa nerealizoval v podobe jeho návrhu z roku 1912.

Fotografia Kežmarského hradu z konca 20-tych rokov minulého storočia. Finálna podoba vstupnej veže, na pravej strane fotografie.

Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Maroš Semančík

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

PARTNERI:
- Webmaster: Drakomir
- exTEATRO