1 2 3

Mýty a skutočnosť o artikulárnom kostole v Kežmarku

Tento mesiac si pripomíname 340. výročie konania Šopronského snemu, ktorý sa začal v apríli 1681. Snem umožnil výstavbu nových, tzv. artikulárnych kostolov. Radíme k nim i ten kežmarský, patriaci bezpochyby medzi najhodnotnejšie historické architektonické pamiatky mesta. Od roku 2008 je zapísaný do prestížneho zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, aj preto o ňom bolo napísaných veľa textov, v ktorých sa však uvádza mnoho mylných informácií. Preto sa v tomto článku pozrieme na niektoré z nich kritickým okom a uvedieme ich na pravú mieru.

26. artikula o výstavbe nových chrámov pre protestantov
 

Výstavba dreveného artikulárneho kostola bola podmienená výsledkami Uhorského snemu, ktorý sa konal na podnet panovníka - rakúskeho cisára a uhorského kráľa Leopolda I. Habsburského v spomínanej Šoproni. Snem prijal celkovo 82 zákonných ustanovení tzv. artikul. Dve z nich sa týkali náboženskej slobody, pričom jedna, číslo 26, hovorila o výstavbe nových chrámov pre protestantov – luteránov a kalvínov. Boli v ňom určené lokality, kde si mohli veriaci postaviť nové chrámy. Šľachtici smeli na svojich majetkoch a sídlach postaviť chrám alebo kaplnku podľa vlastného rozhodnutia. V slobodných kráľovských mestách, teda aj v Kežmarku, si mohli vybudovať na vlastné náklady jeden kostol na predmestí, na mieste určenom komisárom.

V Kežmarku ním bol kráľovský úradník Ferencz Görgey. Rodina Görgey patrila medzi vyznávačov protestantizmu. Či ním bol aj Ferencz, nie je nateraz jasné. Ak by sa k viere hlásil, zrejme by nevytýčil miesto na nový chrám na potupnej lokalite, ako to dodnes vnímajú evanjelici. Na Spiši mala hlavné slovo komisia pod vedením Istvána Csákyho. Členovia komisií často svojvoľne stanovovali rôzne obmedzenia, ktorými robili prieky svojim politickým či konfesionálnym sokom, lebo v príslušnom zákonnom článku č. 26 sa žiadne výraznejšie obmedzenia nenachádzajú (okrem spomínaného, že v slobodných kráľovských mestách mal nový chrám stáť na predmestí).

Nie je tam uvedené, že by museli byť postavené bez murovaných kamenných základov, iba z dreva, bez veže (zvonice), za jednu sezónu, so vstupom odvráteným od mesta. To, že sa zvyčajne pri výstavbe použilo drevo, bolo spôsobené čisto ekonomickými dôvodmi. Išlo o najdostupnejší a najlacnejší stavebný materiál, z ktorého sa dala najrýchlejšie vybudovať stavba a protestanti sužovaní neustálymi vojenskými povstaniami mali problém nájsť financie i na takéto najlacnejšie riešenie. Hoci už nasledujúci rok po šopronskom sneme mali vytýčený stavebný pozemok za mestskou Vyšnou bránou pri murovanej kamennej krčme z roku 1593, k výstavbe sa nemali, preto im musel István Csáky listom z 24. mája 1687 nariadiť, aby okamžite začali budovať kostol. Dokončili ho nasledujúci rok a zasvätili Najsvätejšej Trojici.

Evidentne ho vnímali ako vynútené provizórium, pretože na získanie financií pre definitívne riešenie vyslali na ďalekú cestu po protestantských krajinách severnej Európy Paula Vitalisa a Johanna Michaelidesa. Ich dva a pol ročná cesta sa skončila fiaskom, keďže z vyzbieranej sumy 792 uhorských zlatých minuli 518 zlatých na vlastné výdavky. Nový chrám sa začal stavať až v roku 1717. Dňa 1. júna bola podpísaná zmluva s popradským tesárskym majstrom a staviteľom Georgom Müttermannom v sume 660 zlatých plus rôzne naturálie a už 15. augusta ho vysvätili. Takýto extrémne krátky čas – necelé dva a pol mesiaca vyvoláva viaceré otázniky a pochybnosti. Zvyčajne sa uvažuje o tom, že nešlo o novostavbu, ale iba o rekonštrukciu. Ale i tá by zabrala oveľa viac času, keďže sa jeho kapacita mala výrazne navýšiť. Môžeme uvažovať o možnosti, že sa zmluva uzatvorila až počas výstavby. Definitívnu odpoveď by dala dendrochronologická analýza dreva, na základe ktorej by sa zistilo, kedy boli zoťaté stromy použité na stavbu.

Vybudovali ho z červeného smreku a tisu a to, že na stavbu sa nepoužili klince, má svoj dôvod v použitej tesárskej technológii. Dávni tesári ich pri spájaní vôbec nepotrebovali a nemalo to s náboženskými predstavami – že klince symbolizujú ukrižovanie Krista, nič spoločné. Müttermann sa zjavne inšpiroval druhým levočským artikulárnym kostolom z rokov 1712 – 1713 (asanovaný v roku 1838), čo je paradoxné vzhľadom na dlhodobé nepriateľstvo medzi týmito spišskými mestami. Priestorové riešenie má svoj predobraz v kostole v Amsterdame na Noorder Kerku postavenom v rokoch 1620 – 1623 podľa projektu Hendricka de Keyzera. Artikulárny kostol napĺňa ideál centrálnej stavby na pôdoryse gréckeho kríža, do ktorého je vpísaný štvorec.

Hlavný vchod do kostola na SZ strane Sakristia, murovaná časť, pôvodne mestská krčma
   

Hlavný vstup do chrámu sa nachádza na severozápadnej strane, oltár na opačnej juhovýchodnej strane, podobne ako na gotickej Bazilike. Nie je pravda, ako sa zvykne uvádzať, že vstup nesmel byť situovaný smerom od mesta. V Kežmarku sú tri vstupy a jeden je orientovaný práve smerom od mesta. Staviteľ musel okrem tradície, podľa ktorej sú kresťanské chrámy orientované na východ, vychádzať z danej situácie, keď do novostavby musel integrovať stávajúcu budovu krčmy.

Kríženie lodí, zaklenutých doskovou valenou „klenbou“, je podopreté štvoricou skrutkovitých stĺpov. Štyri obdĺžnikové polia rozširujúce priestor sú sedlovo zastropené. Tým staviteľ vytvoril rozľahlý halový priestor. Interiér je presvetlený viacerými oknami. Okrúhle okienka, ktoré sa tu nachádzajú, nemajú nič spoločné s tradovanou legendou o účasti švédskych či škandinávskych námorníkov. Okrúhle okná sa vyskytujú v mnohých historických štýloch.

Oltár spolu so zaoltárnym chórom
   
Priestor pre ženský chór Poschodový organový chór
   

Každé rameno kríža je vyplnené chórom, ktorý má svoje určenie - zaoltárny pre spevokol (?), vpravo je ženský chór, oproti mužský, ďalej poschodový organový chór, v hornom je miesto pre chlapčenský spevokol a malý spojovací chór učňov. V nasledujúcich desaťročiach bol interiér dopĺňaný bohatou maliarskou a rezbárskou výzdobou riešenou v barokovom duchu – paradoxne v štýle protireformácie. Maľbu na „klenbe“ z roku 1718 vyhotovil levočský maliar Gottlieb Kramer a vo výzdobe pokračoval jeho syn Johann. Organ pochádza z dielne ďalšieho Levočana Lorentza Czaykoffského. Kazateľnica a oltár vznikli v roku 1718 (nová polychrómia oltára 1727) v dielni kežmarského rezbára Johanna Lercha. Zrubová stavba je z exteriéru omietnutá hlinito-vápennou, obielenou omietkou so sgrafitovou výzdobou, ktorá je pozostatkom renesancie. Tým chceli dosiahnuť, aby z vonku vyzeral ako solídna murovaná budova. Kostol má typické „spišské“ štítové sedlové strechy s podlomenicami a polkružím ukončeným krížom a nad sakristiou je manzardová strecha. V strede kostola sa nad krížením striech až do roku 1893 storočia nachádzala menšia zvonica, čo vyvracia mylný názor, že artikulárne kostoly nemohli mať vežu. Nič také sa v príslušnej artikule neuvádza.

Historická podoba kostola s vežou zvonice v 2. polovici 19. storočia Kostol s múrom koncom 19. storočia
   

Jedinou murovanou časťou kostola je sakristia, ktorá vznikla prestavbou mestskej krčmy. Pôvodne v nej bola umiestnená evanjelická škola.

Na základe Ružomberskej synody od roku 1707 vládla v evanjelických chrámoch prísna segregácia. Osobitne boli vyčlenené miesta pre mužov a ženy, čo platilo napríklad aj v tom, že po skončení bohoslužby vychádzali z kostola najskôr ženy a dievčatá, až potom nich nasledovali muži a mládenci.

Autor: Mgr. Maroš Semančík - historik Múzea v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti