1 2 3 4 5

Osídľovanie Kežmarku

Pôvodné kežmarské osady (použitý pôdorys mesta z r.1814) v období od 9. stor. až po rozhranie 13. a 14. stor.  1.  Veľkomoravské sídlisko z 9.-10. stor.  2. Nálezisko veľkomoravskej keramiky.  3. Osada "strážcov" a neskôr dedina pri kostole sv. Michala.  4. Osada "rybárov" v období od 10. do 13. stor.  5. Dedina slovanských obyvateľov polohy č.1  a od 13. stor. dedina "hostí" - Villa Saxonum.  6. Dedina Starý trh v období 11.-13. stor. s počiatkami radovej zástavby v rozhraní 13.-14. stor.  7. Sídlisko Pod lesom z 13. stor.  8. Sidlisko s počiatkami radovej zástavby v rozhraní 13. a 14. stor.

1.  Veľkomoravské sídlisko z 9.-10. stor.

2. Nálezisko veľkomoravskej keramiky.

3. Osada "strážcov" a neskôr dedina pri kostole sv. Michala.

4. Osada "rybárov" v období od 10. do 13. stor.

5. Dedina slovanských obyvateľov polohy č.1  a od 13. stor. dedina "hostí" - Villa Saxonum.

6. Dedina Starý trh v období 11.-13. stor. s počiatkami radovej zástavby v rozhraní 13.-14. stor.

7. Sídlisko Pod lesom z 13. stor.

8. Sidlisko s počiatkami radovej zástavby v rozhraní 13. a 14. stor.

 

Pokúsme sa rekonštruovať situáciu pred vyše 750 rokmi. Za najstaršiu kežmarskú osadu sa považuje osada sv. Michala nad riekou Poprad (dnes sa zachovalo torzo sídla na tzv. Michalskom vrchu nad železničnou stanivou)- jej obyvatelia strážili pri povodí rieky Poprad sa tiahnúcu veľkú obchodnú cestu (via magna), spájajúcu Orient so severom Európy. Ak sa starší historici domnievajú, že obyvatelia tejto osady boli Maďari, nemôžeme im to vyvrátiť. Práve tak to však mohli byť aj Slovania, ktorí prišli na územie budúceho mesta už v priebehu 8. - 10. storočia.

Archeológovia predpokladajú, že osada s rovnomenným kostolom vznikla v 11. - 12. stor., výstavba kostola sa datuje do 12. stor., prístavba jeho veže do 13. storočia. Prvýkrát sa kostol sv. Michala spomína r. 1251. Osada, v skutočnosti už predmestie Kežmarku, zanikla v 15. storočí po vpáde husitov r. 1433. (Navyše koncom 19. storočia bol takmer celý Michalský vrch odstrelený kvôli stavbe železnice a neskôr aj osobnej železničnej stanice. Časť základov kostola, jeho veže a pohrebiska sa odkryli r. 1987, o rok pre nezáujem vyšších a mestských orgánov sa opäť zasypali a bohužiaľ kvôli finančným problémom mesta sa doteraz neodkryli a nerekonštruovali. Keďže sa v budúcnosti plánuje rozšírenie trate, základom kostola hrozí absolútny zánik.)

Predpokladá sa, že na druhej strane rieky Poprad a tiež pri obchodnej ceste vznikla osada sv. Kríža. Slovanskí obyvatelia tejto osady sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom a pastierstvom, no nie je vylúčené, že aj obchodom. O tom, že toto územie obývali Slovania, svedčí aj územný názov Windischgrund, ktorý sa uvádza v kežmarskej pozemkovej knihe ešte r. 1542. (Ratkoš, Peter: Vznik mesta a hradu Kežmarok. Československý časopis historický, r. 13, 1965, č. 4.) Osada sa začlenila do intravilánu budúceho mesta. Základy jej kamenného kostola (predtým bol údajne drevený) skutočne pochádzajú z pol. 13. stor. Žiaľ, písomné správy osadu nespomínajú - kostol je však dostatočným dokladom jej existencie.

Traduje sa, že na mieste dnešnej záhradkárskej kolónie na Kamennej bani existovala ešte osada sv. Petra - Pavla. Listiny z 13. stor. ju však tak isto nespomínajú - zanikla snáď hneď po vpáde Tatárov alebo pred nimi jej obyvatelia poutekali? Prameň Petra - Pavla sa už v 15. storočí využíval ako zdroj pitnej vody pre mesto a existuje dodnes. Predmestie Petra - Pavla sa spomína v mestských knihách ešte r. 1575 a podľa kežmarského historika Bedřicha Kostřánka zvyšky predmestia zanikli pri povodni a prietrži mračien r. 1813. Je však zaujímavé, že pri kopaní základov domov na Kamennej bani sa nachádzajú veľké akoby opracované kvádre. Alebo je to hra prírody? Žiaľ, na tomto mieste, kde sa stavajú stále nové domy a kde vznikla záhradkárska kolónia, sa dodnes neurobil žiaden archeologický výskum.

V r. 1241 - 42 prišli do krajiny Tatári. Či sa dostali až na územie budúceho Kežmarku, nevieme. Ba s absolútnou istotou nevieme ani to, či boli na Spiši. Je však pravdou, že do toho obdobia je datovaných mnoho vypálených spišských sídlisk a neďaleko Kežmarku nad obcou Bušovce je lokalita Tatárka. Tradícia hovorí o veľkej bitke pri Vojňanoch - na niečo podobné upomína aj pôvodný názov obce Krieg. Ale toto sú opäť len hypotézy možno hraničiace s fantáziou.

Keď sa Uhorsko po odchode Tatárov vyľudnilo, uhorský kráľ Belo IV. začal do Uhorska pozývať cudzincov hlavne z územia Nemecka, ktorí prichádzali na Slovensko už od 12. storočia, ale doklady na ich pôsobenie na území budúceho mesta nemáme napriek tomu, že v jeho blízkosti sa usadili (dnešné Žakovce, Veľká Lomnica atď.) Nemci prišli už ako vyspelí remeselníci i baníci hlavne na neobývané územia a začali ich kolonizovať - klčovali lesy, vysúšali močiare, zakladali dediny.

Isté je, že na území budúceho Kežmarku boli nemeckí kolonisti už v r. 1251. Svedčí o tom prvá písomná správa o budúcom Kežmarku, ktorá spomína kostol sv. Michala (nie však osadu!) a osadu saských kolonistov. Správu nachádzame v odpise dnes už neexistujúceho listu Alberta, prepošta kláštora blahoslavenej Panny Márie v Turci, člena rádu premonštrátov, ktorý z príkazu uhorského kráľa Bela IV. starostlivo opisuje a kráľovi oznamuje hranice osady Slavkov na Spiši (Zoloch in Schypis) a osady sv.Alžbety (doslova uvedené: villa Saxonum aput ecclesiam sancte Elisabeth), ktoré boli darované kláštoru tým istým kráľom. List pochádza z obdobia pred 10. júlom 1251. Je však divné, že zakladajúca listina turčianskeho premonštrátskeho kláštora (dnes Kláštor pod Znievom), ktorú napísal Belo IV., je datovaná až 15. júla 1251. Ani toto privilégium sa v origináli nezachovalo, jeho text poznáme len z odpisu firmského (fermijského) biskupa Filipa z r. 1281 (Avenarius, Alexander: Problém pravosti privilégia pre Turčiansky kláštor z r. 1252. Zborník FF UK - Historica 16. Bratislava 1965. S. 111 - 129) alebo z 26. júna 1286. (Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II., Bratislava, Obzor, 1987, str.255 - 258.)

Zakladajúca listina uvádza majetky, ktoré Belo IV. dáva kláštoru a medzi nimi na Spiši sa nachádza aj osada Sasov pri kostole sv. Alžbety s pozemkami a všetkými výnosmi, ktoré panovníkovi náležia. Panovník sľubuje kláštoru aj čiastku daní z tejto osady, avšak s poznámkou "ak sa raz podarí vymáhať aj dane od ľudí onoho územia". Pripomína, aby cudzinci alebo hostia (hospites), združení v spomenutej osade, aj tí, čo prídu, boli udržovaní pokojne a mierumilovne v slobode, ktorú im určil spomenutý prepošt a bratia (fratres). Belo IV. obyvateľom osady sv. Alžbety zároveň dovolil, aby usporiadali "v pondelok trh slobodný a obvyklý, ako mali aj doteraz." A z dôvodu, aby v budúcnosti nevznikol nejaký spor medzi prepoštom kláštora alebo susedmi uvedenej osad, vymedzil Belo IV. osade sv. Alžbety presné chotárne hranice (ktoré vymeral už spomenutý prepošt Albertus) a tieto hranice ostali prakticky neporušené až do súčasnosti.

Zamerajme sa na opis tohoto chotára: "Prvá hranica sa začína na východnej strane pod veľmi veľkým lesom a tam hraničí s dedinou Lubicha (Ľubica - ale hraničí len s jej chotárom, pretože dedina je na niekoľko kilometrov odtiaľ), odtiaľ zostupuje k rázcestiu (cesta smerujúca do niekdajších Stotiniec), odtiaľ prechádza k oblúku vrchu, ktorý sa volá Prym (Praimberg - dnešné Srnie) a odtiaľ sa zvažuje k Deduslovpotoka (potok Ľubička), ktorým prechádza k medzi, čo sa nachádza pozdĺž cesty; potom prekračuje rieku Lubicha (Ľubický potok) a preniká cez šašinu (šašinové lúky, tzv. Rohrwiesen - dnes tu stojí kežmarské sídlisko Juh - je to dodnes sporné územie) do údolia; stadiaľ z údolia vystupuje sa k ceste, ktorá vedie do Werbev (Vrbov) a po tej istej ceste pokračuje do údolia Keud (Köd -približne oblasť medzi Suchou horou a Vrbovským potokom - lokalita Závadka alebo poloha Zhnité lúky), kde hraničí s dedinou Werbev (Vrbov - ale ide o hranice s jej chotárom); z údolia Keud zostupuje k južnej strane k potôčiku Werbev (Vrbovský potok) a odtiaľ ide k rieke Poprad; vychádzajúc odtiaľ sú dve medze (hranice), z ktorých jedna patrí spomenutému prepoštovi a druhá Rycolphovi a Pulanovi (Rykolf a Poľan - synovia zakladateľa rodu Berzeviczy - ide o chotár Veľkej Lomnice) a odtiaľ postupuje k okraju akejsi malej lúky a tam na konci lúky sú dve medze; pod stromom egurfa (egerfa -jelša) a odtiaľ mieri vyššie k lipe, pod ktorou sú dve medze a odtiaľ sa náhli k medzi, ktorá je v Zimiriktu (lokalita Fichtling? - dnes Smrekovec neďaleko obce Malý Slavkov?), odtiaľ sa ponáhľa na sever k stromu, zvanému feneufa (fenyőfa - borovica) a cez ten istý les vedie k Zalaykpotoka (Slavkovský potok); odtiaľ sa trošička skláňa a potom stúpa k ceste a tam je medza, potom sa dvíha k hasfa (hársfa - lipa), odtiaľ sa náhli k lesu a cez les k pohoriu Turtur (Tatry) a potom z neho zostupuje k Bistrichpotoka (pravdepodobne Kežmarská Biela voda, i keď údaj skôr zodpovedá Čiernej vode, ktorá sa dotýka Strážok) a cez tenže potok Bistrica sa zvažuje a tam hraničí s Eur (Ör), potom od potoka Bistrica prechádza k veľkej ceste (via magna), po ktorej zostupuje vedľa kostola sv. Michala do údolia, potom postupuje k mostu (cez rieku Porpad), poniže mosta po veľkej ceste(via magna) vracia sa k spomenutému potoku Bistrica, kde padá k prameňu (snáď k rieke) Poprad, nato smeruje cez les pod vrchom Gala (Goldsberg - Zlatá hora?) a opäť sa vracia k predošlej hranici, kde sa končí."

Ako z listiny vyplýva, kolonisti - i keď sa nazývajú cudzincami alebo hosťami, museli na Spiš prísť už dávnejšie, zrejme hneď po tatárskom vpáde - no ešte aj tak boli cudzincami. Mali kostol, zasvätený sv. Alžbete (za svätú bola vyhlásená r. 1235) a ten sa nedal postaviť naraz, ale v priebehu niekoľkých rokov, ak pravda nevznikol na základoch hypotetického kostola s kláštorom, spomínaného levočským kronikárom Gašparom Hainom, ktorý ho datoval r. 1190. Okrem toho mali kolonisti už aj týždenný trh, ba aj pozemky.

Po pôvodne sľubovanej slobode a voľnosti sa však odrazu dostali do úplnej závislosti od turčianskeho kláštora, hoci na jednej strane im prepošt sľúbil slobodu a kráľ im potvrdil právo týždenného trhu, ba aj vymedzil chotár. No na druhej strane sa kolonisti nemienili uspokojiť s týmto stavom, o čom hovorí panovníkova poznámka o vymáhaní daní.

Ani Belovi, ani premonštrátom sa nepodarilo zlomiť osadníkov z osady sv. Alžbety. V ďalšej listine z r. 1252, ktorou panovník potvrdzuje majetky kláštora v Turci, sa už totiž osada sv. Alžbety nespomína.

Osada Sasov a osada sv. Kríža boli k sebe najbližšie. Aby sa zaručila v budúcnosti ich bezpečnosť, potrebovali sa zjednotiť do väčšieho územného celku. Osada sv. Michala sa cítila na vrchu pomerne bezpečne a osada Petra - Pavla, ak ešte vôbec existovala, bola od centra dosť vzdialená. Nemeckí kolonisti, ktorí svojím počtom zrejme prevýšili zbytky Slovanov všetkých pôvodných osád, požiadali panovníka Bela IV. o udelenie mestských práv. A ten im vyšiel v ústrety.

Podľa listiny Bela IV. z r. 1269 (bližšie datovanie nie je uvedené) sa vyhovuje "prosbám našich osadníkov v Kežmarku na Spiši"(pomenovanie Kežmarok sa uvádza po prvýkrát) a udeľujú sa im mestské práva. (Hazai okmánytár VI., Budapest 1876, s. 157). 

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti