Spory Kežmarku s Levočou
Kežmarok a Levoča patrili v minulosti medzi popredné mestá Horného Uhorska a obe sa považovali za centrum Spiša. Keďže obe mestá boli slobodné a kráľovské: mali na vysokej úrovni remeslá a obchod, pretože cez ne viedla významná obchodná cesta, spájajúca Orient so severom Európy. Niediv, že medzi oboma mestami vládla neustála rivalita, ktorá vyústila napokon v takmer 150 – ročnú vojnu.
Začiatky vzniku oboch miest sú takmer rovnaké. Kežmarok vznikol zlúčením viacerých osád pôvodného slovanského obyvateľstva s osadou nemeckých kolonistov – prvá správa o osadách je z r. 1251. Mestské práva získal r. 1269 – v nich okrem iného panovník Belo IV. povolil obyvateľom usporiadať slobodný týždenný trh. V 14. stor. (možno aj skôr) sa mesto opevnilo hradbami. Napriek všetkému však Kežmarok nevlastnil privilégium, aké mala Levoča údajne už od r. 1321 – právo skladu (Podolinec ho získal dokonca ešte r. 1292). V listine z r. 1364, ktorou panovník Ľudovít potvrdzuje staré výsady Levoče, sa spomína aj právo skladu, udelené ešte Karolom Róbertom. Kežmarčania i preto túžili po tomto práve, lebo mali lepšiu polohu ako Levoča - boli bližšie k hraniciam s Poľskom.
V čom spočívala dôležitosť tohto práva? Podľa neho mohli mešťania privilegovaného mesta donútiť okoloidúcich cudzozemských obchodníkov, aby sa zastavili v ich meste a určitý čas (v Levoči až 15 dní) tu predávali svoj tovar. Ak im ešte niečo ostalo, mohli obchodníci pokračovať v ceste. Ak nie – museli sa vrátiť domov.
Či tu vládla len závisť, alebo Levočania robili prieky kežmarským obchodníkom, to sa už nedozvieme. K nejakému sporu však muselo dôjsť, lebo r. 1400 Kežmarok spolu so Spišskou Novou Vsou, ktorá tiež závistlivým okom pozerala na vývoj blízkeho suseda, obvinili Levoču, že svoje privilégium získala neprávom. Samozrejme, nič nevybavili. Avšak panovník Žigmund, ktorý bol kežmarskému prevažne nemeckému obyvateľstvu veľmi naklonený, snažil sa ho odškodniť inými privilégiami. R. 1411 dostal Kežmarok právo slobodného rybolovu s tým, že v kežmarských vodách (Poprad, Ľubický potok, Biela voda, Zlatý potok) nesmel loviť nikto cudzí. Previnenie sa trestalo odobratím všetkých vecí, ktoré mal previnilec pri sebe a tento trest mohol postihnúť dokonca aj šľachticov. Prví doplatili na to levočskí rybári v r. 1417 a tak nahí pochodovali až do Ľubice, kde sa nad nimi zmilovali dobrí ľudia. R. 1412 udelil Kežmarku cisár Žigmund privilégium, podľa ktorého boli oslobodení od platenia cla na území Uhorska a nesmeli byť väznení pre cudzie dlžoby. R. 1417 získal Kežmarok právo slobodného užívania lesov (medzi ne patrila aj časť Vysokých Tatier). Do kežmarských lesov nemal prístup žiaden cudzinec - keby niekto toto právo porušil, za každý svoj voz, naplnený drevom, by musel zaplatiť 3 zlaté. Keby nezaplatil pokutu, zhabali by mu kone i voz. Roku 1419 udelil mestu panovník Žigmund právo dvoch výročných trhov - roku 1655 Ferdinand III. rozšíril toto právo dokonca na štyri výročné trhy.
Pomerne pokojný rozvoj spišských miest prerušili vpády husitov. Dňa 25. apríla 1433 husiti dobyli aj Kežmarok. Neopustili ho s prázdnymi rukami – odniesli si živú korisť – kežmarských senátorov, ktorých mesto vykúpilo a ešte aj spišského prepošta Juraja, za ktorého nikto nebol ochotný zaplatiť výkupné. O všetkom, čo sa v Kežmarku za pár dní pobytu husitov stalo, bol informovaný aj panovník Žigmund. Kežmarčania mu v niekoľkých listoch dramaticky vylíčili prepad a svoju zúfalú situáciu – najprv napísali, že husiti im ulúpili mestské privilégiá a vzali ich so sebou, no vzápätí informovali, že privilégiá husiti zničili. Cisár vyšiel mestu v ústrety, odpustil mešťanom daň na 10 a 15 rokov – podľa druhu postihnutia a straty majetku a prisľúbil privilégiá Kežmarku znova potvrdiť.
A pritom skutočná situácia bola úplne iná. Pokúsme sa ju rekonštruovať: Kežmarskí senátori sa vrátili zo zajatia a sumarizovali, čo sa stalo a čo nie. Špekulovali, čo by sa všetko dalo z nešťastia vyťažiť, pravda, na dobro mesta. Verili, že cisár svojim verným služobníkom iste pomôže. A vtedy zrejme padol návrh: napísať mu, že sa zničili aj mestské privilégiá. Je potrebné spísať ich zoznam a predložiť panovníkovi na potvrdenie. A medzi skutočné privilégiá, ktoré mesto do r. 1433 vlastnilo, treba napísať aj právo skladu.
Bolo to zrejme veľmi búrlivé zhromaždenie senátorov, ale návrh prešiel. List panovníkovi sa napísal. Levoča sa dozvedela o podvode a protestovala u cisára. Ten bol v rozpakoch: kto má pravdu? Obrátil sa teda na locus credibilis – vierohodné miesto Spišskú Kapitulu a listom z 2. septembra 1434 ju poprosil, aby zistila, či Kežmarku právo skladu patrilo aj predtým, lebo Levoča to popiera a kežmarské doklady sú zničené. Kapitula odpovedala hneď 29. septembra: áno, Kežmarku právo skladu patrilo aj predtým. Čo sa odohralo medzitým medzi Kežmarčanmi a Kapitulou, to sa už zrejme nikdy nedozvieme.
Nič netušiaci panovník potvrdil v r. 1435 Kežmarku zoznam všetkých predložených práv, teda aj právo skladu. Je síce pravdou, že kežmarské právo skladu platilo len na dovoz tovaru z Poľska a Sliezska na ľahkých vozoch, kým obchodníkov s ťažkými vozmi smela zastaviť len Levoča, ale aj na ľahkých vozoch sa predsa dalo všeličo prevážať, napr. aj kovy.
Donácie privilégií Kežmarku pokračovali. R. 1438 dostal Kežmarok od panovníka Albrechta právo meča, čo znamenalo použiťrôzne druhy trestov pre jednotlivé previnenia. Previnilcov - zlodejov, podpaľačov, vrahov a iných lotrov mohli Kežmarčania napichnúť na kôl, lámať kolesom, rozštvrtiť, vešať, upáliť, utopiť a mečom sťať - čo bola pomerne čestná smrť. Dokonca Kežmarok mal už r. 1525 klietku hanby pre ”zlé ženy”, r. 1557 bol postavený na námestí pranier (zlikvidoval sa až r. 1801.) Popravisko Aasflecken bolo pod Suchou horou a pripomína ho dodnes územný názov Krvavé pole.
Hoci sa vzťahy medzi Levočou a Kežmarkou neustále vyostrovali, k ničomu nedošlo. Krajina sa začala zmietať v iných bojoch. Po smrti panovníka Albrechta boli dvaja uchádzači o uprázdnený trón – Albrechtova manželka Alžbeta s malým synom Ladislavom Pohrobkom a poľský kráľ Vladislav. Aj Spiš sa rozdelil na dva tábory. Levoča podporovala Alžbetu a Kežmarok Vladislava, hoci ešte v januári 1440 ho kráľovná Alžbeta chválila za vernosť. No už o pár mesiacov Kežmarok navštívil osobne kráľ Vladislav, v máji 1440 mu udelil privilégium, podľa ktorého mohli Kežmarčania cestovať po Poľsku bez platenia cla alebo mýta a mal dokonca s mestom veľkolepé plány – chcel ho urobiť politickým i náboženským centrom spišských miest. Za týmito snahami Vladislava však možno od začiatku tušiť niečo iné: rozšírenie vplyvu (i územia) Poľska, pretože od r. 1412 bolo v zálohu poľského panovníka 13 spišských miest a mestečiek, ktoré Kežmarok doslova obkolesovali.
R. 1441 dobyli Kežmarok vojská kráľovnej Alžbety a do Kežmarku prišiel jej kapitán Ján Jiskra, s ktorým mesto veľmi priateľsky vychádzalo – Jiskra ho nazval dokonca štítom Uhorska. Ani nový uhorský panovník Matej Korvín na Kežmarok nezanevrel a r. 1463 mu dal právo používať erb a o rok bolo mesto oslobodené od platenia tridsiatku – pohraničného cla.
Mesto sa medzitým dostalo do nezávideniahodnej situácie. Na príkaz panovníka Mateja Korvína bol priamo v Kežmarku postavený hrad – mal chrániť mesto pred blízkymi hranicami s Poľskom. Hrad však mesto nebránil – jeho panstvo považovalo za prvoradé, aby mu mešťania slúžili a tí sa zase považovali za obyvateľov slobodného kráľovského mesta a akúkoľvek poslušnosť hradnému panstvu odmietali. Prakticky od postavenia hradu (prvá zmienka je z r. 1463) až do jeho odkúpenia mestom(1702) sa viedla medzi oboma súpermi ďalšia vojna.
S prvým hradným panstvom – rodinou Zápoľských a druhým – rodinou Laskych – vychádzali mešťania pomerne dobre – veď z dobre prosperujúceho mesta mali aj zemepáni väčší osoh, preto ho nezaťažovali väčšími daňami. V spore s Levočou, ktorý sa opäť v období akého – takého mieru obnovil, sa postavilo hradné panstvo na stranu Kežmarku. V r. 1492 a 1493 sa sťažujú Kežmarčania u zástupcov Zápoľského na Levočanov, ktorí odrádzali cudzích a spišských obchodníkov, aby nechodili so svojím tovarom do Kežmarku, lebo tam im ho zhabú, ba dokonca nútili obchodníkov k sľubu, že svoj tovar nebudú predávať v Kežmarku, ale len v Levoči. Dvaja kežmarskí radní páni osobne navštívili Spišské Podhradie i Spišskú Sobotu – obe mestá zálohované Poľsku, aby tieto klebety vyvrátili. Na obranu Kežmarku sa postavil dokonca aj uhorský panovník Vladislav II. R. 1508 ten istý panovník bráni nielen Kežmarok, ale aj Levoču pred ostatnými spišskými mestami, ktoré – hoci bezprávne – začali sami vyvážať, kupovať u predávať rôzne druhy kovov.
Z rodiny Zápoľských bol najznámejší Ján. Ten sa po nešťastnej bitke pri Moháči v r. 1526, kde padol v boji s neustále postupujúcimi Turkami aj panovník Ľudovít, dal toho istého roku korunovať za uhorského kráľa. O mesiac sa dal korunovať aj Ferdinand Habsburský. Spory o trón opäť rozdelili celú krajinu, i Spiš. Kežmarok sa postavil na stranu Zápoľského, prezieravejšia Levoča podporovala Ferdinanda. Ferdinand sa rozhodol dobyť svoje práva zbraňou – od jari 1527 postupovali jeho vojská víťazne celým Uhorskom a zatlačili Zápoľského až na východ krajiny, V r. 1528 sa po prehratej bitke pri Košiciach utiahol Zápoľský dokonca do Poľska. Tu sa zoznámil s poľským šľachticom Hieronymom Laskym, známym diplomatom, ktorý vybavil Zápoľskému prístup k tureckému sultánovi Solimanovi. Turci sa po vyhraní moháčskej bitke bezpečne usadili v Dolnom Uhorsku a prenikali aj na územie Slovenska. Zápoľský sa so sultánom dohodol na spoločnom postupe – vytvoria proti Ferdinandovi dva fronty a porazia ho. Čo sa stane, ak Turci obsadia celé Slovensko, to už Zápoľského nezaujímalo. Za tieto služby r. 1528 daroval Zápoľský Hieronymovi Laskemu kežmarský hrad a protiprávne aj mesto Kežmarok.
Lenže Lasky sa do Kežmarku hneď nedostal – v tom čase prišli na Spiš vojská Ferdinanda a za pomoci Levočanov obsadili Kežmarok – ten sa im vzdal v marci 1528 bez boja, pretože bez vojenskej posádky nemohlo mesto vzdorovať cisárskej armáde. Do Kežmarku vtiahol najvyšší cisársky veliteľ Ján Katzianer a vzal mesto pod svoju ochranu. (Je zaujímavé, že Katzianerovi vojaci sa k svojmu spojencovi – Levoči – nechovali veľmi galantne – plienili, rabovali a robili veľké škody, kým v Kežmarku o takom niečom nevieme.) Kežmarčania museli zložiť Ferdinandovi prísahu vernosti. Po prísahe poslal panovník do Kežmarku kapitána ľahkej jazdy Ľudovíta Pekryho, ktorý mal chrániť mesto i hrad; mešťania ho mali poslúchať, odvádzať mu daň, pričom sa však nemalo porušiť žiadne právo Kežmarku ako slobodného kráľovského mesta. No napriek všetkému v duchu ostalo mesto verné Zápoľskému – svojmu pánovi!
Aké malo na to dôvody? Pri obsadzovaní mesta Ferdinandovými vojskami sa mohol stať Kežmarok opäť slobodným kráľovským mestom a mohol sa zbaviť akéhokoľvek zemepána. Snáď sa mešťania báli, že Ferdinand dosadí do hradu iné, horšie panstvo? Alebo robili všetko z trucu voči Levoči?
Je to takmer neuveriteľné, ale slobodné kráľovské mesto Levoča bolo naozaj ”čiernym Petrom” v tejto hre.
Levoča r. 1528 požiadala Ferdinanda – využijúc jeho priazeň – aby Kežmarku odňal právo skladu. Ferdinand nariadil, aby sa zástupcovia oboch miest dostavili k nemu a predložili doklady. Avšak k stretnutiu nedošlo – Zápoľského vojská sa opäť vrátili na Spiš, pohli sa aj turecké vojská a Ferdinand mal odrazu iné starosti, než zmierovať rozhádané spišské mestá. Kežmarčania sa odrazu začali cítiť veľmi silní. Dňa 24. augusta 1528 zajali Levočana Šebastiána Krupeka, ktorý ublížil jednému kežmarskému senátorovi (levočský kronikár Konrád Spervogel konštatuje, že dobre urobil...), ale na príhovor cirkevnej vrchnosti ho museli prepustiť – zaplatil, pravda, dosť vysoké výkupné. Nebola to urážka len pre levočského obyvateľa, ale pre celé mesto, ktoré sa rozhodlo konať.
Hoci z obdobia vyvrcholenia bojov Kežmarku a Levoče – z r. 1530 - 1533 nenachádzame veľa archívnych materiálov, situáciu veľmi podrobne mapuje Levočská kronika Gašpara Haina, ktorý sa pri opise tejto doby opiera o denníkové záznamy popredného levočského mešťana a senátora Konráda Sperfogla a o tieto údaje sa opierajú i ďalší autori.
Hoci Zápoľský i samotný sultán sa blížili k Viedni, cisárska posádka na Spiši stále ostávala. Vedela o sebaistote Kežmarku i o tom, že mesto už dávno napriek prísahe vernosti nie je verné Ferdinandovi. Dňa 10. augusta 1530 poslal cisársky veliteľ Horného Uhorska Rupert Herberstein na obranu Kdežmarku proti prívržencom Zápoľského 40 jazdcov pod vedením Bernharda Pollhama. Na žiadosť Pollhama poslali Levočanie aj 32 svojich vojakov. Kežmarčanov ich príchod rozhorčil, podporení slovami richtára Gregora sa začali búriť proti posádke a poslali posla s prosbou o pomoc k bratom Kostkovcom na Oravský hrad, ktorí boli v službách Jána Zápoľského. Kežmarčania tak znenávideli posádku, že ani jej, ani levočským žoldnierom nedali žiadnu potravu alebo len za nadmierne vysokú cenu. Mikuláš Kostka vypočul Kežmarčanov a 20. novembra 1530 prišiel na Spiš s 1500 pešiakmi a 400 jazdcami a na druhý deň sa mu mesto otvorilo brány. Cisárska posádka ušla do Levoče. Kostka odovzdal Kežmarok Hieronymovi Laskému a mesto zložilo prísahu vernosti Jánovi Zápoľskému.
Konrád Sperfogel okomentoval túto udalosť krátko: Kežmarok sa ochotne poturčil... a odcudzoval Kežmarčanov, že vždy boli pyšní, nadutí, hrdí, zlí, nerozumní, nemilosrdní, falošní.
Lasky sa stále zdržiaval v diplomatických službách. Ale namiesto neho ostali v Kežmarku až do konca januára 1531 Kostkovi vojaci. Neboli nečinní a vonkoncom nezaháľali. Už tri dni po svojom príchode dňa 24. novembra 1530 ráno o 9. hodine pod vedením Kežmarčanov za veľmi hmlistého počasia podpálili a na popol spálili v Levoči dom malomocných, majer so stodolou farára, kaplánov mlyn a mlyn na papier. Dňa 28. novembra 1530 Kostkovi ľudia a Kežmarčania vyrabovali Hrhov, Klčov, Spišské Tomášovce a ďalšie dediny v blízkosti Levoče. V nedeľu 11. decembra tí istí podpálili levočský dolný mlyn. Ale pohli sa aj iným smerom – tam, kde sídlila drobná šľachta, verná ešte stále Ferdinandovi. V noci na Silvestra 31. decembra 1530 vypálili kúriu rodiny Jacobi – Lány vo Vojňanoch, pričom deti, ktoré sa nestihli zachrániť útekom, pohrdúsili... Dňa 18. januára 1531 Kostkovi vojaci a Kežmarčania zápalnými strelami podpálili Levoču – šesť domov zhorelo na Vysokej ulici, potom opreli rebríky na mestské múry, chceli ich preliezť, ale napokon bez úspechu odtiahli.
Kým bol Kostka v Kežmarku, levočské mestské brány boli stále uzavreté; z mestských múrov, kde boli drevené ochodze, po ktorých sa pohybovali obrancovia mesta, museli pred strachom z požiaru odobrať strechy, potom ich dali späť za 1000 zlatých. Škody, ktoré utrpeli na predmestských majeroch a záhradách, ohodnotili Levočania na vyše 20 000 zlatých.
Keď odtiahli Kostkovi žoldnieri, rozhodla sa Levoča na protiútok. Dňa 28. januára 1531 Levočania s 500 pešiakmi a husármi cisárskeho kapitána Gašpara Šerédyho obkolesili Kežmarok, ale márne útočili, márne vysielali zápalné strely – všetky pokusy dobyť mesto boli márne. Keďže Kežmarčania mali málo streliva, pre nedostatok železných gulí strieľali na Levočanov z mažiarov guľami zo syra, zhotovenými z kravského tvarohu. Levočania sa rozhodli pre úskok – predstierali ústup, Kežmarčania otvorili mestské brány a dali sa do ich prenasledovania, čo sa im stalo osudným. Levočania sa rýchlo vrátili, v nerovnom boji šestnásť Kežmarčanov zabili a dalších siedmich sťali na šašinových lúkach medzi Kežmarkom a Ľubicou – odťaté hlavy odniesli do Levoče ako vzácnu trofej. Potom šli Levočania k Štiavniku, ktorý tiež patril rodine Lasky a vypálili ho. Nato Kežmarčania udreli na Levoču a podpálili ju , čo vzápätí urobili aj Levočania v Kežmarku. Potom Levočania opäť vypálili Štiavnik.
Medzitým situáciu Kežmarku skomplikoval jeho vlastný zemepán Hieronym Lasky. Táto rodina, hoci patrila k vysokej poľskej šľachte, vždy trpela finančnou tiesňou. Preto ešte začiatkom januára 1531 zálohoval Lasky kežmarský hrad ďalšiemu poľskému šľachticovi Mikulášovi Minkovičovi. I ten sa aktívne zapojil do protilevočskej činnosti Kežmarčanov, najal v Budíne nemeckých kopijníkov, ba aj z Poľska povolal dva prápory vojakov. Lenže urobil aj to, čím Kežmarčanov popudil proti sebe. Obsadil ďalšie Laskeho sídlo – hrad Dunajec a prestúpil na stranu opäť víťaziaceho Ferdinanda.
Nastala chvíľa zlovestného ticha. Ozval sa iba Ján Zápoľský, ktorý daroval Kežmarku viaceré majetky pánov, ktorí mu neboli verní a rozšíril právo skladu: prikázal, aby obchodníci vykladali v meste na predaj aj kovy, na čo dovtedy mala právo len Levoča.
Keď sa vrátil Lasky, mešťania spoločne s ním vyhnali Minkovičovu posádku z hradu Dunajec. Do sporu zasiahol poľský panovník Žigmund I., obsadil začiatkom roku 1532 kežmarský hrad pre seba, čo si opäť možno vysvetliť ako snahu rozšíriť ukoristené územia. Vec napokon vyriešil Lasky, vyplatil Minkoviča a v lete 1532 sa natrvalo usadil na kežmarskom hrade. K mestu sa správal priateľsky, odpúšťal mu dane kvôli obnoveniu domov v meste, Kežmarok mohol právo skladu používať aj naďalej a tak tovar, prichádzajúci z Poľska, predchytával Levočanom.
A tak sa boje medzi Levočou a Kežmarkom obnovili. Bezprostredným podnetom bol odkaz z Levoče: vraj z Kežmarku raz budú dobré kapustniská pre Levočanov...
Keď dňa 1. mája 1532 začala slávnosť strelieb v Levoči, čo znamenalo, že súťažili medzi sebou členovia streleckého bratstva, Kežmarčania nečakane zaútočili, ale napokon ustúpili a vyrabovali aspoň dediny Iliašovce, Spišský Štvrtok, Palmovce, Hranovnicu, Dlhé Stráže a dokonca aj Batizovce. Dňa 30. mája 1532 vyrabovali Závadu, Úložu, Klčov, odohnali mnoho dobytka. Na to šli za nimi Levočania ani nie so súhlasom mestskej rady, ale dobrovoľne (ale s týmto Sperfoglovým konštatovaním asi veľmi súhlasiť nemôžeme) – hnala ich pomsta, šli za Kežmarčanmi až k mostu pod Spišskou Novou Vsou, aby im vzali korisť; nepriatelia ich z úkrytu napadli a keďže Levočanov bolo menej a mali menej síl a ešte ich aj jazda sklamala, rozohnali ich. Utekali cez záhrady a humná do Spišskej Novej Vsi, ku konkurenčnému mestu, kde prosili o ochranu a niekoľko statočných ľudí niektorých aj prijalo a ukrylo, ale väčšinou ich s hnevom napadli a vyhnali z domov, hádzali po nich kamene a úkryty ukázali nepriateľom alebo im dovolili, aby Levočanov vyvliekli z domov, zajali, zviazali a vzali so sebou. Kežmarčania zajali 29 Levočanov, celkove bolo 110 zajatých, z toho najviac cudzích žoldnierov. Nepriatelia s veľkým radostným krikom brali zajatcov so sebou do Kežmarku, kde ich zavreli do podzemnej väznice pod Hrubú päťhrannú vežu, zvanú aj Nová brána. Niektorí zajatci sa údajne pokúšali z väzenia prekopať, ale stráže ich pri úteku spozorovali a zabili. Ďalší sedeli v árešte niekoľko mesiacov, napokon sa 18. decembra 1532 vrátilo do Levoče za vysoké výkupné 220 zlatých a dva kone, v čom nevedno prečo pomohla aj Ľubica, 35 Levočanov a 10 ich vojakov. Čo sa stalo s ďalšími nešťastníkmi, to sa už nedozvieme.
Medzitým 24. júla 1532 prichádza pod mestské múry Levoče sám Lasky, ale k boju nedošlo. 29. júla 1532 sa Lasky vypomstil inak – jeho vojaci z levočských polí odviezol 40 plno naložených vozov zožatého obilia. Čo nevládali odviezť, spálili priamo na poliach. Potom Kežmarčania postavili pred Levočou dve delá, čím chceli vyprovokovať Levočanov, aby vytiahli z mesta, ale to sa im nepodarilo. Tak šli smerom k Jamníku a spustošili ho.
Levočania pre vzájomné spory a pre nespoľahlivých žoldnierov proti tomu nič nemohli robiť a rabovanie pokračovalo: dňa 2. augusta Kežmarčania odohnali Levočanom 1 180 ks väčších i menších zvierat i s mnohými poľnými robotníkmi, pričom niektorých zabili. Dňa 5. augusta 1532 Hieronym Lasky s 300 jazdcami obsadil v noci Spišskú Kapitulu, kanonikov nútil prejsť na stranu Zápoľského. Potom išiel na Richnavu, aj tú donútil na prestup a vybral veľkú sumu peňazí – od malých dedín 40, väčších 50, 60 ba i viac zlatých. Dňa 6. augusta vyraboval richnavský hrad.
Pre takýto stav vecí a biedu poslali Levočania posla k Ferdinandovi a prosili ho o pomoc. Keď sa nič nedialo, rozhodli sa brániť sami. Dňa 7. augusta 1532 50 jazdcov a 150 pešiakov Levoče rabovalo dediny prívržencov Laského – spišská šľachta totiž stála väčšinou na strane Zápoľského. Ako píše Spervogel, z vyrabovaných obcí Sv. Ondrej a Farkašovce získali 139 kráv, 93 teliat, 6 juncov, 120 oviec, 112 svíň, 105 koní a 30 kôz a tieto rozdelil v Levoči najviac postihnutým.
Násilie vyvolalo ďalšie obojstranné násilia: v piatok 16. augusta 1532 Kežmarčania spustošili Spišskú Teplicu. Dňa 5. septembra napadli Šerédyho cisárski husári štiavnické prepošstvo, lebo bolo verné Zápoľskému a vyrabovali ho, podobne aj Hranovnicu z pomsty voči opátovi, ktorý zanechal Ferdinanda. Vzali 200 volov a 100 koní a sami sa rozdelili, lebo Levočania to nechceli prijať. Hoci Levočania nechceli korisť, predsa ich vinili z prepadu.
Dňa 7. septembra napadli zase Kežmarčania cestu smerom na Ruskinovce, ukradli 12 koní a pár ľudí, spustošili Dravce a vzali do zajatia tamojšieho richtára s 2 ľuďmi. Dňa 10. septembra boli Laskeho kozáci v blízkosti Levoče, ale rýchlo ich odohnali. Dňa 12. septembra 1532 prišiel Lasky s celým svojím vojskom – 500 jazdcami a 400 pešiakmi k Levoči, doniesol dve delá, aby ju obsadil, ale zmohol sa len na jeden výstrel. Levočania vyrazili z mestských brán, zabili hodne koní, aj Laského koňa s bielym chvostom a červenými nohami, z hlavy Laskému zostrelili klobúk s pekne točeným perom, potom s ním v Levoči obchodovali. Lasky údajne prišiel aj o postriebrený paloš a tak sa údajne z poverčivosti rýchlo vrátil s vojskom domov.
Dňa 8. októbra 1532 sa Levočania bez vyššieho príkazu rozhodli, že napadnú kežmarské majere, v ktorých bol umiestnený ich ukradnutý dobytok. Najprv však vyrabovali Výbornú, Lendak, Rakúsy a Stráne pod Tatrami. Dva majere, ktoré boli ďalej od mestských múrov Kežmarku, sa im podarilo vyrabovať, napadli aj tretí, ale odrazu sa medzi Malým Slavkovom a Huncovcami objavilo mnoho Kežmarčanov. Boj trval štyri hodiny, Levočania boli v menšine, strieľali naraz jednou salvou, medzi nabíjaním ich Kežmarčania obkľúčili a kým sa Levočania spamätali, 31 ich padlo a 9 (podľa iných prameňov 90 Levočanov bolo mŕtvych – my sa opierame o údaj z Hainovej kroniky). Údajne sa iba jeden radný Gregor Pantschner vrátil do Levoče bez zranenia. Bojové pole ešte koncom 19. storočia nazývali ”Schlachtwieschen”.
Dňa 21. októbra Kežmarčania spustošili Horné a Dolné Repáše, Úložu, Závadu, Dravce a Spišské Podhradie, odohnali nielen dobytok, ale aj sedliakov – ženy, deti a vyzliekli ich donaha. Dňa 7. decembra 1532 dvesto kežmarských jazdcov a pešiakov napadlo v lese ľudí, ktorých poslali Levočania s koňmi po drevo, pričom mali sprievod 40 žoldnierov. Kežmarčania vzali 45 koní, rozobrali vozy, vzali väčšinu reťazí. Levočskí žoldnieri sa rozutekali a nechali ostatných napospas.
Od 1. mája 1532 do januára 1533 zaútočili Kežmarčania 38-krát na Levoču. Niediv, že Spervogel nazýva Kežmarčanov”latrones de Kesmark” - zbojníkmi a ľud na Spiši sa modlí takúto modlitbu: ”Pane Ježišu Kriste, ochraňuj nás pred príchodom Jána Zápoľského, Petra Perényiho (Zápoľského služobník), Hieronyma Laskeho, Petra Kostku a iných nepriateľov našej zeme.”
Lasky využíval svoje výpady aj na politické ciele – dobyté mestá a obce nútil prejsť na stranu Zápoľského, ktorý ešte stále bojoval o svoj trón, hoci už nie veľmi úspešne. Kežmarku však Lasky nepomáhal zadarmo, hoci im poskytoval aj svojich kozákov – za odmenu dostal mnohé majetky mesta – dediny, pozemky, lesy, ba i peniaze.
Keďže obe mestá boli v dezolátnom stave, museli podpísalo prímerie – malo trvať do 1. januára 1534. Ján Zápoľský ešte r. 1533 oslobodil Kežmarok od platenia daní, pretože ho boje zmenili na rumovisko. Z toho vyplýva, že na Kežmarok neraz zaútočila aj Levoča, ale zrejme všetky útoky sa do levočskej kroniky nezapísali. Z tých istých dôvodov bola od platenia daní na dva roky oslobodená aj Levoča – ibaže panovníkom Ferdinandom – a v prípise, ktorý prišiel do Levoče dňa 30. apríla 1533, sa uvádzalo i to, že obchodníci majú svoj tovar zložiť v Levoči, nie v Kežmarku, ktorému právo skladu neprislúcha. To nebránilo ani Levoči, ani Kežmarku, aby nevedno z akých dôvodov zasiahli proti iným spišským obchodníkom a prekazili prísun tovaru do zálohovaných miest. ”Veľmi sa divím, odkiaľ sa nabralo vaše veľké priateľstvo s Levočanmi”, napísal r. 1533 Kežmarčanom proti tomu protestujúci starosta 13 spišských zálohovaných miest, ktoré inak s Kežmarkom vychádzali oveľa lepšie ako s Levočou.
Dňa 15. novembra 1533 poslal cisársky veliteľ Katzianer do Kežmarku niekoľko jazdných oddielov údajne na špehúnstvo, prísne im nakážuc, aby mešťanov nepoškodili, hoci ako by ich dráždili. Tým vlastne porušil prímerie a kolotoč bojov sa zase roztočil. Dňa 20. novembra 1533 sa Spišská Teplica sťažuje, že jej Kežmarčania odvliekli dvoch mužov. Dňa 6. decembra 1533 vyrabovali Kežmarčania Vydrník, vzali kravy, kone, jedlo, šaty, náradie. Dňa 1. januára 1534 Kežmarčania obsadzujú Jamník. Zajali richtára, ale ten sa vyslobodil a ušiel do Vrbova. Keď chceli Kežmarčania napadnúť aj Vrbov, na zvonenie sa zhromaždili sedliaci a nepriateľov zahnali.
No odrazu sa všetko zmenilo. Dňa 29. januára 1534 prišiel do Levoče s kozákmi Laskeho jeho kapitán Lobocký a uzavrel s mestom mier. Ba 31. januára 1534 uzavrel sám Katzianer s Kežmarkom mier. To všetko niečo signalizovalo.
Zápoľského hviezda začínala totiž pomaly, ale isto zapadať. Turecký sultán obsadil takmer polovicu Horného Uhorska, bol spokojný s tým, čo dosiahol a nemal viac chuť Zápoľského snahy podporovať. To všetko videl aj Hieronym Lasky. Začal uvažovať, čo ďalej. Vydržať so Zápoľským do konca, vrátiť sa po jeho porážke do Poľska a zanechať v Uhorsku pekné majetky? Alebo pokúsiť sa o mier s Ferdinandom?
Kocky boli hodené. Keď sa v marci 1534 opäť vrátil na Spiš Katzianer, dňa 26. marca Lasky ho vyhľadal vo Veľkej a pekne sa pozhovárali. O stretnutí sa dozvedel aj Zápoľský a Laskeho ako zradcu dal do väzenia.
Lasky bol teda mimo nepriateľstva s Levočou, ale konali jeho priatelia. Dňa 13. júna 1534 doniesli z Vondrišľa do Levoče niekoľkých najatých podpaľačov, ktorých najal údajne spišský prepošt – priateľ Laskeho a vraj aj Kežmarčania. Mali v prvom rade podpáliť Levoču a potom i ďalšie spišské mestá. Obesili ich.
Lasky bol v tom čase ešte žalárovaný v Budíne, ale r. 1535 na príhovor Lobockého. Tarnowského a iných poľských pánov bol prepustený. Lasky hneď odcestoval do Viedne k Ferdinandovi. Ten ho vzal na milosť, ponechal mu všetky majetky, ba dokonca ho prijal do svojich diplomatických služieb.
Ale sváry medzi Kežmarkom a Levočou ešte stále nekončili. Levočania sa 25. júla 1535 pohádali s Kežmarčanmi o skladové právo, lebo tí zakázali tridsiatkárovi Šebastiánovi Krupekovi u nich skladovať levočský tovar a víno, hoci Ferdinand im to povolil. Ten istý levočský mešťan ešte aj r. 1548 nazval Kežmarčanov zradcami, proti čomu protestovali u samotného panovníka.
Dňa 21. augusta 1536 sa báli ísť Levočania na výročné a týždenné krajinské trhy, lebo sa napriek mieru báli Laskeho vojakov a iných zbojníkov. Že sa nebáli nadarmo, o tom svedčí prípad z 2. marca 1538, keď Laskeho vojaci s Kežmarčanmi (poslala ich údajne Laskeho manželka!) nevedno prečo napadli husárov panovníka Ferdinanda, ktorí táborili pri Slovenskej Vsi, pobili sa pri neďalekom Lendaku, v krátkom boji padlo 12 Kežmarčanov, mnohí boli ranení, ale padlo aj mnoho husárov a ich kapitán Mikuláš Nyári, ktorého pochovali v Levoči. No už 17. júla 1539 Laskeho pekne vítajú v Levoči – ide totiž so svojimi vojakmi na pomoc Ferdinandovi.
Ján Zápoľský, hoci mu už Kežmarok dávno nebol oficiálne verný, v Budíne r. 1535 znova potvrdil Kežmarku právo skladu a keby ho aj nebol potvrdil, mešťania ho i tak využívali aj naďalej. Dokonca r. 1539 prinútili obyvateľov Spišskej Belej, aby soľ a ryby, čo si doniesli z Poľska pre vlastnú potrebu, zaniesli na základe práva skladu najprv do Kežmarku, hoci ten vôbec nemali v ceste a r. 1540 zase nechceli pustiť obchodníkov z Nového Sanczu, aby šli so svojím tovarom do zálohovanej Spišskej Soboty a Spišskej Novej Vsi. Kežmarčanom sa pohrozilo, že aj ich obchodníkom sa zakáže prístup do Poľska! Nevedno, prečo poľskí obchodníci šli cez Kežmarok - na Levoču a Spišskú Novú Ves sa totiž dalo ísť aj inou cestou. Hlavná cesta z Krakova smerom na Levoču sa totiž rozčleňovala na dve trasy: Spišská Stará Ves - Spišská Belá – Kežmarok alebo Spíšská Stará Ves - Stará Ľubovňa - Jakubany – Levoča, kde sa Kežmarok obchádzal a túto cestu kvôli svojej bezpečnosti používali hlavne levočskí obchodníci.
V r. 1540 Ján Zápoľský umiera a Ferdinand už nemá prakticky žiadneho súpera. V dobe pomerného kľudu sa obnovil proces Kežmarku s Levočou o právo skladu. Kežmarok ho definitívne prehral. R. 1544 sa mu nariadilo večné mlčanie. Nepomohli ani protesty rodiny Lasky a mešťanov. R. 1558 sa Kežmarku právo skladu úplne odobralo a prisúdilo jedine slobodnému kráľovskému mestu Levoči, čo potvrdil panovník Ferdinand ešte aj r. 1561.
Ale nedorozumenia medzi oboma mestami porkačovali i naďalej. Dňa 23. februára 1562 sa v Spišskom Podhradí na župnom zhromaždení rokovalo o prípade Levočanov s Albertom Laskym. Dvaja levočskí mäsiari chceli hnať šesť volov do Stotiniec cestou, ktorá obchádzala Kežmarok, dozvedel sa to Lasky, voly chytil a zarezal, o čo sa sporili obe stránky už dva roky. Rozhodlo sa, že Lasky musí mäsiarom uhradiť škodu. Cesta do Stotinec sa vyhlásila za slobodnú. V júni 1568 sa pred kráľovskou stolicou riešil ďalší spor medzi Levočou a Laskym. Lasky chcel ešte r. 1562 donútiť levočských kupcov, idúcich z Krakova, aby od Ľubovne šli smerom na Kežmarok kvôli clu, a nie cez Jakubany, kde by sa plateniu cla vyhli. Levočania na oplátku nechceli pustiť Kežmarčanov na svoj výročný trh na Gála 16. októbra. Napokon sa 22. apríla 1570 Levoča spriatelila s Laskym ohľadom kupcov a trhov s tým rozhodnutím, že ani jeden, ani druhý sa navzájom nebudú obmedzovať. Ba priateľstvo šlo až tak ďaleko, že 14. júla 1573 v Levoči vypomáhal kežmarský kat, nakoľko levočský si zlomil nohu.
Vojna Kežmarku a Levoče nezničila len mnohé majetky a budovy, ale poznačila aj mnohé ľudské osudy. Napr. v r. 1529 musel odísť z Levoče zástanca náuky dr. Martina Luthera Juraj Leudischer, lebo mu hrozila smrť sťatím. Prijal ho Kežmarok, kde ho najprv r. 1530 zvolili za svojho kňaza a r. 1531 prevzal inventár fary. Jeho príchodom sa datuje v Kežmarku začiatok reformácie. A že láska kvitla aj vo vojnovom čase, o tom svedčí prípad Jána Kocha, syna levočského senátora Pavla Kocha, ktorý sa 6. decembra 1535 zasnúbil v Kežmarku s Annou, dcérou kežmarského richtára Demiana. Levočský senátor sa osobne zúčastnil na zásnubách, čo mu Levočania nedokázali odpustiť. Od Kocha mešťania chceli, aby sa vzdal úradu, ale mestská rada to odmietla. Koch sa musel verejne zriecť syna, pravda, urobil to iba navonok. R. 1536 Koch so ženou a dcérou ušli z Levoče, cennejšie veci vložili do 12 debien, zakryli maďarskými slivkami a poslali vopred. Levočania Kochove majetky rozpredali. Túto lásku, ktorá nepoznala nenávisť medzi rodiskami mladých ľudí, zvečnila aj literatúra.
A aká bola skutočnosť - čo sa vlastne stalo s mestskými právami, pre ktoré vznikla vojna medzi Levočou a Kežmarkom? Husiti nezničili ani jedno privilégium. Všetky originálne práva prežili stáročia a sú uložené dodnes v Štátnom okresnom archíve v Poprade.