1 2 3

XI. - Nové verejné kežmarské toalety

V roku 2014 vyrástlo vedľa radnice malé javisko. Prekrylo verejné toalety, aby neboli príliš na očiach návštevníkom, ani samotným Kežmarčanom. Málokto vie, že tieto sociálne zariadenia pochádzajú práve z obdobia vojnového Slovenského štátu. Čas plynie a verejné WC máme v meste už 77 rokov (2017). Aký je príbeh ich vzniku, kto sa pričinil o ich existenciu a aké okolnosti sprevádzali ich vybudovanie, to si predstavíme v nasledujúcich riadkoch.

Vojnové roky boli ťažké. Situáciu na Spiši v istom zmysle komplikoval fakt, že tu spoločne so Slovákmi žila početná nemecká komunita. Navonok sa javilo všetko v najlepšom poriadku, veď národy vystupovali pred celým svetom ako spojenci. Hoci sa obe podieľali na riadení mesta, najvyšší post vládneho komisára patril predsa len Slovákovi - Martinovi Longovi. Práve on sa zaslúžil o to, že medzi radnicou a miléniovou lipou vyrástli verejné toalety. Prečo vybral práve toto, pravdupovediac, nedôstojné miesto, nevedno. V minulosti sa však v týchto miestach nachádzala tzv. kašna - verejná nádrž na vodu. Pravdou zostáva, že Nemcom sa umiestnenie stavby príliš nepáčilo a riadkami dobovej tlače neraz kritizovali celú výstavbu. Zrejme i to prispelo k neskoršiemu Longovmu odvolaniu.

Pohľad na kašnu pred radnicou okolo roku 1893 (foto: Múzeum v Kežmarku) Radnica za čias I. ČSR, stále bez verejného WC (foto: Múzeum v Kežmarku)

Byrokratické záležitosti

Martin Longa vypísal verejnú súťaž na stavbu záchodov 12. mája 1939. Záujemcovia mohli podávať žiadosti i na čiastkové práce, napr. zemné, murárske, stolárske, zámočnícke, maliarske, či elektroinštalačné. Ponuky sa prijímali na obecnom úrade v Kežmarku do 1. júna 1939 do 11:00. Vtedy sa vo veľkej radničnej sále otvárali doručené zapečatené obálky, označené slovami "Ponuka na stavbu verejného, podzemného záchoda v Kežmarku". Výherca musel splniť viacero podmienok. So stavbou mal začať ihneď po uzavretí zmluvy a za každý deň omeškania zaplatiť pokutu 100 Ks. Ďalej musel zamestnať výlučne miestnych robotníkov, mesto si vyhradilo právo na stavebný dohľad. Najhlavnejšou požiadavkou bol termín dokončenia: 15. august 1939. Ako to už na Slovensku chodí dodnes, termín sa nedodržal.

Nevieme, koľko firiem sa do konkurzu zapojilo, no 1. júna sa o ničom nerozhodlo. Vládny komisár neprijal žiaden záver, naopak, vypísal novú súťaž. Čoraz viac sa povrávalo, že mesto uskutoční práce vo vlastnej réžii, čiže samo zabezpečí materiál i jednotlivých robotníkov. Hlavným argumentom bolo podstatné zníženie celkových nákladov, odhadom až o 40%. Predpokladané výdavky na stavbu podzemných toaliet činili 92 000 Ks.

Dohady sa nakoniec potvrdili a v polovici júla začalo mesto realizovať tento projekt vlastnými silami. Zároveň plánovalo naďalej skrášľovať okolie radnice, napr. novým parkom za miléniovou lipou a vysadzovaním mladých stromov. Všetky spomínané činnosti smerovali k zatraktívneniu podoby Námestia Andreja Hlinku (nemecky Andreas Hlinkaplatz). Prvá fáza sa skončila ešte začiatkom leta 1939, kedy námestie vydláždili kamennými kockami.

Uličná tabuľka nesúca meno Andreja Hlinku (foto: Múzeum v Kežmarku)

Nespokojnosť a kritika

Od leta teda prebiehal intenzívny stavebný ruch. Ale nemecké noviny na konci septembra s istou dávkou výčitiek konštatovali, že stavba WC stále nebola úplne hotová. Komplikovalo ju vypuknutie vojny, blížiaca sa zima i problémy s obstarávaním potrebného materiálu. Svetlo sveta uzrela i finančná kauza, konkrétne ohľadom sľúbeného 40% ušetrenia. Neznámy kritik poukázal na bližšie neurčenú firmu, ktorej ponuku za 89 248,90 Ks odmietli. Podľa prepočtu sa vtedajší objem ušetrených peňazí pohyboval iba na úrovni 12%, a to ešte práce neboli ukončené!

Ďalší problém nastal počas zimy. Hoci vo februári 1940 boli verejné záchody hotové, stále neslúžili svojmu účelu. Keďže už disponovali zabudovaným vodovodom i hygienickými zariadeniami, kvôli nízkym teplotám ich bolo potrebné vykurovať. Spočiatku ich ohrievali elektrickou pecou, čo bolo dosť drahé a preto noviny vtipkovali, že "radnici bude pri pohľade na vyúčtovanie skutočne teplo..." Mesto pristúpilo na núdzový plán a objekt vyhrievalo drevom a uhlím. Spaľovaním vznikal dym, ktorý dráždil dýchacie cesty obyvateľov Námestia Andreja Hlinku. Aby kritiky nebolo málo, ozvali sa uštipačné hlasy ohľadom prístupu do týchto hygienických zariadení. Schody do podzemia slúžili ako "veľkolepé zachytávače snehu", čo zvýšilo náklady spojené s pravidelným čistením a prevádzkou. Všetkým ľuďom sa proste vyhovieť nedá...

Zatiaľ sa nepodarilo zistiť presný dátum sprístupnenia verejných podzemných toaliet, predpokladáme, že sa tak udialo na jar 1940. Od tých čias prešli niekoľkými rekonštrukciami, tej najradikálnejšej sme svedkami práve my. Naďalej však plnia svoju úlohu a za tie roky sa stali pevnou súčasťou kežmarského, teraz už Hlavného námestia.

Súčasný pohľad na verejné toalety s javiskom (foto: autor) Súčasný pohľad na verejné toalety s javiskom (foto: autor)
   
Súčasný pohľad na verejné toalety s javiskom (foto: autor)

Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti