Výročie smrti korunného princa Rudolfa Habsburského
Písal sa 30. január 1889 (streda), keď rakúsko-uhorskou monarchiou otriasla náhla a nečakaná smrť následníka trónu, korunného princa Rudolfa. Jediný syn kráľa a cisára Františka Jozefa a jeho manželky Alžbety Bavorskej, nazývanej Sisi, spáchal samovraždu vo veku nedožitých 31 rokov v poľovníckom zámku Mayerling, necelých 30 km od Viedne. Jeho úmrtie dodnes sprevádzajú rôzne dohady, pričom skutočnú príčinu sa už nikdy nedozvieme.
O jeho smrti sa okamžite dočítali i Kežmarčania. Na rozdiel od Viedenčanov však nevedeli, že následník trónu spáchal samovraždu. O spôsobe skonu sa v Kežmarku nepísalo nič (medzi obyvateľstvom sa o tom dozaista obšírne rozprávalo), hoci cisársky dvor uviedol ako príčinu úmrtia samovraždu v pomätenosti mysle... Bolo to najmä kvôli tomu, aby mohol mať katolícky pohreb. To, že sa na druhý svet pobral spoločne so 17-ročnou milenkou Mary Vetserovou, sa na verejnosti začalo prepierať neskôr. Dovtedy to vedel iba veľmi úzky okruh osôb, vrátane cisárskej rodiny. Tá sa, pochopiteľne, snažila tieto fakty zatajiť.
V roku 1889 vychádzali kežmarské noviny Karpathen-Post väčšinou vo štvrtok, takže uzávierka prebiehala v stredu podvečer, aby sa stihli vytlačiť do nasledujúceho dňa. Redakcia novín obdŕžala tragickú správu tesne pred začatím tlače, takže na titulnej strane sa objavila iba stručná informácia v čiernom rámčeku, že budúci panovník náhle skonal. Ďalšie novinky sa objavili o týždeň neskôr 7. februára. To už Rudolfove ostatky spočívali v rodinnej hrobke...
Čo vedeli Kežmarčania?
Naši predkovia sa o princovom skone z novín veľa nedozvedeli. Opísaný bol najmä priebeh pohrebných obradov a chválospevy na Rudolfovu osobu. Niet sa čomu diviť. Habsburgovci, najkresťanskejší panovnícky rod v Európe, boli v očiach poddaných vnímaní nekriticky, idealizovane, glorifikovane.
|
|
Prvotnej správe o Rudolfovej smrti spočiatku nechcel nikto veriť, definitívu priniesli až dva oficiálne telegramy. Uhorsko ako také prijalo túto zvesť o to ťažšie, že kráľovná i jej syn mali k tejto krajine obzvlášť blízky vzťah. Svedčia o tom tieto slová: "Kto mal šťastie byť so synom nášho kráľa v blízkom kontakte, nenachádza dosť slov o láske, sympatii, priazni a živom záujme, ktoré mal korunný princ pre našu vlasť a náš národ. Smútok zo smrti vlasti tak vernej osoby, ktorého srdce vrúcne tĺklo za našu domovinu, ostane navždy hlboko citeľná, veľmi bolestná! Všetci majú pred sebou ideálny obraz milovaného korunného princa. Hrdo hľadia na syna panovníka, od ktorého očakávali, že raz bude s rovnakou láskavosťou vládnuť podľa svojho vzácneho otca.“
Na ďalších riadkoch Karpathen-Post sa Kežmarčania dozvedeli čosi o pohrebe. Celý cisársky dvor sa zaodel do smútočnej čiernej farby. Najprv bolo telo nebožtíka v otvorenej rakve vystavené verejnej úcte a chránili ho vojaci v rakúskych i uhorských uniformách. Rudolf mal oblečenú uniformu rakúskeho generála, vedľa truhly boli na zamatovom vankúši vystavené princova koruna, arcivojvodská koruna, generálsky klobúk, šabľa a tiež jeho vyznamenania. Pohreb - prevezenie ostatkov do cisárskej hrobky (tzv. Kapuzinergruft na Neuer Markt vo Viedni), sa konal 5. februára. Z cisárskeho domu sa vydal početný zástup, sprevádzajúci rakvu položenú na koči. Cez smútočne vyzdobené mesto ho ťahalo šesť koní.
Zaujímavé je, že oficiálneho pohrebu sa nezúčastnila Rudolfova matka Alžbeta ani mladšia sestra Mária Valéria. Štátny smútok mal trvať tri mesiace. V rímskokatolíckom kostole v Kežmarku sa v utorok 12. februára o ôsmej ráno konala zádušná bohoslužba za zosnulého korunného princa.
Poďakovanie panovníka
František Jozef bezprostredne po pohrebných úkonoch poďakoval ľudu za podporu. Jeho slová uverejnili noviny v Budapešti a Viedni 6. februára. Kežmarské Karpathen-Post ho prevzali a uverejnili 14. februára: "Mojim národom! Najťažšia rana, aká môže postretnúť otcovské srdce, je nenahraditeľná strata Môjho verného, jediného syna. Mňa, Môj dom i Môj verný ľud naplnila hlbokým smútkom. Vnútorne rozrušený skláňam svoju hlavu v poníženosti pred nevyspytateľným rozhodnutím Božej prozreteľnosti a úpenlivo prosím svoj ľud i Všemohúceho, aby Mi poskytol silu, aby neochablo svedomité napĺňanie Mojich vladárskych povinností... aby som vytrval odvážne a spoľahlivo v nepoľavenom úsilí o všeobecné blaho a udržanie požehnaného mieru. V týchto dňoch ostrej duševnej bolesti Mi bola poskytnutá útecha Môjho ľudu, prijatá zo všetkých strán, zo všetkých kruhov, z blízka i ďaleka, od mesta a krajiny, v rozmanitých a najdojemnejších prejavoch... S vrelou vďačnosťou cítim, ako puto obojstrannej lásky a vernosti, ktorá Mňa i Môj dom spája so všetkým obyvateľstvom Mojej monarchie, v hodinách tak ťažkej pohromy, víťazí len sila a odolnosť. Preto chcem v Mojom mene i v mene cisárovnej a kráľovnej, Mojej milovanej manželky, potom v mene Mojej hlboko skľúčenej nevesty, z celého srdca poďakovať za všetky tie prejavy láskavej účasti na našom smútku. S ťažko prežívanou vďakou volám s Mojim verným ľudom Boha láskavo o pomoc na ďalšej súčinnosti so spojenými silami na prospech vlasti!“
Smrť následníka trónu si 15. februára 1889 uctilo i kežmarské mestské zastupiteľstvo. Mešťanosta Ferdinand Cserépy z príležitosti úmrtia Jeho výsosti predniesol príhovor po maďarsky a nemecky. "Smútočné stuhy ovinuli našu vlasť a smútok najhlbšej bolesti naplnil srdcia všetkých obyvateľov Uhorska po škaredom údere osudu, ktorý skrze zdrvujúcu predčasnú smrť nášho všetkými krásnymi a dobrými vlastnosťami obdareného, nádejného korunného princa, Jeho výsosť arcivojvodu Rudolfa, ktorého si uhorský národ ako svojho budúceho veľkého kráľa uctieval s nadšenou láskou. Vznešení rodičia, Jeho cisársky a kráľovský apoštolský majestát nášho najlepšieho kráľa, naša všetkými ženskými cnosťami žiariaca kráľovná, naša dobrá ako anjel ozdobená mladá korunná princezná, celý osvietený panovnícky dom, obyvateľstvo monarchie, obzvlášť Uhorska, sú hlboko a citlivo zasiahnutí. Kde nie je dostatočná ľudská pomoc, neostáva nič iné, ako sa s kresťanskou oddanosťou odovzdať do nevyspytateľného rozhodnutia božskej prozreteľnosti a zbožnou modlitbou poprosiť dobrotivého a všemohúceho Boha: Nech udelí nášmu šľachetnému kráľovi silu a odvahu znášať toto ťažké nešťastie, nech Jeho majestát nájde utišujúcu potechu v každej úprimnej a hlbokej spoluúčasti, s ktorou sa Jeho ľud podelí s Jeho nezmerateľnou otcovskou bolesťou nezlomnou vernosťou a najšľachetnejšou oddanosťou srdca. Boh nech chráni nášho milovaného kráľa aj našu vernú vlasť!“
Smrť Rudolfa Habsburského
Život panovníka ani následníka trónu nebol jednoduchý. Vzájomne totiž príliš dobre nevychádzali. Syn mal odmalička extrémne tvrdú výchovu, takmer vôbec sa nestýkal so svojou matkou. Mohli za to najmä napäté vzťahy medzi cisárovou manželkou a matkou. Ideálne vzťahy nemal ani so sestrami Gizelou a Máriou Valériou. Vo veľkomestskom prostredí sa veľmi skoro zaplietol s početnými milenkami, medzi ktorými boli aj prostitútky. V bujarom vedenom živote mu nezabránilo ani manželstvo uzavreté s belgickou princeznou Štefániou v roku 1881. Spoločne vychovávali dcéru Alžbetu Máriu (*1883). Viac detí mať nemohli, keďže Rudolf sa pri početných milostných aférach nakazil kvapavkou a infikoval i svoju manželku. Tá sa v dôsledku neliečenej choroby stala neplodnou. Čo bolo horšie, Rudolf svoju nemoc sprevádzanú depresiami a častými zmenami nálad liečil morfiom, alkoholom a ďalšími mileneckými radovánkami. V roku 1888 natrafil na príslušníčku kontroverznej viedenskej rodiny Vetserovcov - Mary. Tá mala v tom čase iba 16 rokov, ale za sebou povesť nie príliš počestnej dámy. Rada sa ukazovala v spoločnosti a neraz sa verejne dostala do konfliktu s Rudolfovou manželkou Štefániou. Klebety a ohováračské reči sa Viedňou šírili rýchlosťou blesku.
|
|
Rudolfovi sa veľmi nedarilo ani na politickom poli. Jeho otec bol obklopený mnohými konzervatívnymi ľuďmi, preto sa často dostávali do sporov. Tesne pred smrťou sa zaplietol do vlasteneckého sprisahania. Maďari chceli získať nezávislosť od Rakúska a na ich trón mal zasadnúť práve Rudolf. Táto vec sa však nepodarila a zrejme i následkom toho sa Rudolf rozhodol dobrovoľne opustiť tento svet. Pravdou zostáva, že princ dlhodobo zvažoval samovraždu a hľadal niekoho, kto by ho odprevadil na povestnú druhú stranu... Dôvod prítomnosti Mary Vetserovej na zámku v Mayerlingu nie je dostatočne jasný. Sprevádzajú ho rôzne teórie. Jedna tvrdí, že Rudolf s ňou chcel ukončiť vzťah z rozhodnutia otca, resp. preto, že ho už prestala baviť. Reálne existovala možnosť, že otcom spomínanej Mary bol samotný cisár. Iné teórie tvrdia, že Mary bola tehotná. Podľa výpovede obslužného personálu mala Mary 30. januára skoro ráno zámok opustiť a vrátiť sa späť do Viedne. To sa nestalo, keďže z neznámeho dôvodu ostala s princom (nakoniec práve ona bola tou, ktorá odprevadila princa na druhý svet). Ten ju počas noci zastrelil a nad ránom ukončil svoj pozemský život strelou do hlavy i on. Nepriamo tým spustil nezadržateľný pád habsburskej monarchie.
Následníctvo prešlo na bratranca Františka Ferdinanda d´Este. Toho však v Sarajeve 1914 aj s manželkou zastrelili. Novým čakateľom na cisársky stolec sa stal Karol, prasynovec Františka Jozefa.
Staručký cisár František Jozef, neodmysliteľný symbol monarchie, zomrel v novembri 1916. Syna prežil o 27 rokov. Podľa odborníkov by sa Rudolf cisárskej koruny i tak nedožil. Dôvodom bola pohlavná choroba a nezdravý životný štýl. Smrť Rudolfa a Mary Vetserovej je opradená rôznymi mýtmi, najčastejšie sa spája s nenaplnením vzájomnej lásky. Je to veľký omyl. Mary bola pre Rudolfa len jednou z mnohých. V prípade, že by sa skutočne posadil na uhorský kráľovský trón, mladá naivná dievčina by nikdy nebola jeho manželkou (i keď si to myslela a vrcholne po tom túžila).
Koncom januára uplynulo presne 130 rokov od mayerlingskej tragédie. Vo vtedajšej spoločnosti spôsobila smrť následníka trónu obrovský šok. Dnes je táto udalosť vnímaná romanticky a idealizujúco, no je hlboko vzdialená od skutočnej pravdy. Darmo, rodina Habsburgovcov je stále symbol krásnych dávnych čias. Avšak ako to už v dejinách chodí, realita je vo väčšine prípadov úplne iná...
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc