Alfréd Alois Grosz - Grosz nebol iba jeden
Kežmarský profesor Alfréd Grosz (1885 – 1973) je výraznou osobnosťou tunajšieho školstva, poznávania Tatier, či fotografovania. Málokto však vie, že v Kežmarku pôsobil iný muž totožného mena: v rovnakom čase, na zhodnom pracovisku a na tej istej pozícii - bez toho, aby boli príbuzní. Predstavme si teda prof. Ing. Dr. techn. Alfréda Aloisa Grosza.
Alfréd Alois Grosz sa narodil 21. decembra 1897 v Česku. Na evanjelické reálne gymnázium v Kežmarku nastúpil 15. februára 1922 ako zastupujúci profesor, keď nahradil do Košíc odchádzajúceho Juraja Hronca. Dovtedy pôsobil ako asistent na Technickej vysokej škole v Brne. V Kežmarku vyučoval matematiku, geometriu a kreslenie, tiež bol správcom matematického kabinetu. Za riadneho profesora bol menovaný 15. augusta 1923. Od školského roku 1925/26 bol A. A. Grosz triedny učiteľ III. triedy, ktorú úspešne doviedol až k maturitám.
 |
 |
Počas pôsobenia v Kežmarku naďalej rozvíjal svoje vedomosti a nadobudol dva akademické tituly. V decembri 1930 získal na Nemeckej technickej vysokej škole v Brne titul inžiniera geodézie, v školskom roku 1934/35 mu pred meno pribudol doktorský titul (Dr.). Svojím prístupom si postupne budoval obľubu, rešpekt i dôveru kolegov, študentov, rodičov. Takmer každý ho poznal ako človeka so štíhlou postavou a zamyslenou tvárou, ktorá sa pozerala na svet nielen vážne, ale i veselo. Bol svedomitý a spravodlivý učiteľ, vychovávateľ. Podľa popisu mal výborné učebné metódy, vďaka ktorým žiakov nielen upútal, ale aj pritiahol k spolupráci.
Mimo školy bol zdvorilý, vždy ochotný pomôcť pri akejkoľvek kultúrnej práci. Taktiež bol príkladom v rodinnom živote. Nevedno, odkiaľ jeho manželka pochádzala, no oženil sa s ňou zrejme počas pôsobenia v Kežmarku a obaja sa tešili všeobecnej obľube.
V apríli 1937 prišla ako blesk z jasného neba správa, podľa ktorej bol A. A. Grosz od septembra preložený na nemecké Štátne reálne gymnázium v Novom Jičíne. V Kežmarku pôsobil 15,5 roka, takže odchod nebol ľahký ani pre neho, ani pre školu. Keďže sa tešil veľkej priazni, najprv sa s ním 17. júna 1937 rozlúčilo zhromaždenie rodičov, následne celá školská obec na koncoročnej slávnosti v drevenom evanjelickom kostole dňa 26. júna. V mene všetkých mu za dlhoročnú a výborne odvedenú prácu poďakoval riaditeľ Jozef Adamus.
Ďalšie kroky A. A. Grosza teda viedli späť do Čiech. Okrem pôsobenia na vyššie spomenutom gymnáziu bol po necelom roku poverený vedením školy v meste Zábrěh, okres Šumperk. Náročné pracovné vyťaženie a bremeno zodpovednosti sa vážne prejavili na jeho zdraví. Po nečakanom zrútení sa požiadal o zdravotnú dovolenku.
Odišiel do sliezskych liečebných kúpeľov v Jeseníku, odkiaľ sa už živý nevrátil. Po krátkej a ťažkej chorobe skonal 27. júna 1939 vo veku 42 rokov. Informáciu o jeho smrti i parte uverejnili kežmarské noviny Karpathen-Post.
Alfréda A. Grosza pochovali na mestskom cintoríne v Novom Jičíne za veľkej účasti zástupcov úradov, kolegov a študentov. Smútočný prejav predniesol riaditeľ Dr. Rysy, pohrebný obrad vykonal evanjelický farár Otto Pustovka. A. A. Grosz po sebe zanechal manželku Isoldu a malého syna Helmuta. V súčasnosti už jeho hrob neexistuje. Do dnešných dní sa zachoval iba náhrobok, ktorý je súčasťou lapidária tamojšieho cintorína.
S menami oboch profesorov Groszovcov je spojená istá zápletka. Kežmarský Grosz učil na gymnáziu od septembra 1922 telocvik. Spočiatku boli obaja vedení pod rovnakým menom (v historických prameňoch ich nájdeme s pravopisom Gross, Gro?). Zrejme už vtedy ich mená vyvolávali zmätok, a tak od školského roku 1923/24 bol český Grosz uvádzaný s prímením Alois.
Ako som na prof. Ing. Dr. techn. Alfréda Aloisa Grosza natrafil? Pri opisovaní maturitného tabla sa vedľa seba vynorili páni rovnakého mena. Jeden známy, druhý neznámy. Počas výskumu sa zistilo, že niektoré informácie sa v priebehu desaťročí poplietli a omylom pripísali kežmarskému Groszovi. Vďaka Múzeu v Kežmarku a zachovaným materiálom sa podarilo po rokoch objasniť život človeka, ktorý prispel k rozvoju kežmarského školstva. Zaplnilo sa ďalšie, hoci len maličké biele miesto kežmarských dejín. Aj preto má náročná práca historika zmysel...
Za cenné informácie k článku ďakujem pánovi Radekovi Poláchovi, Múzeum Novojičínska.
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc
