5. časť - II. svetová vojna a ďalej
Hoci sa Hedviga Szirmayová narodila ako príslušníčka šľachty, potýkala sa najmä v období po 2. svetovej vojne s existenčnými problémami, tak ako mnoho ďalších ľudí. Jej denník z tohto obdobia je plný emocionálnych zápisov: "Do môjho domu sa nasťahoval jeden ruský plukovník s pobočníkom. Musela som toho veľa prichystať. Odchádzajúci vojaci si vzali môj kufor a kabelku, v ktorej som mala peniaze. Dokonca sa v noci pakľúčom dostali do mojej kúpeľne, kde si držím potraviny. Ukradli takmer všetko. Čo budem jesť, neviem. Nemám v dome miesto, kde by som niečo bezpečne umiestnila, neviem kam skryť múku. Keď aj tú stratím, umriem od hladu! Teraz od skorého popoludnia do neskorej noci svieti svetlo na schodoch a vo všetkých lustroch. Nezvládnem zaplatiť účet za elektrinu, aj tak vyjdem na mizinu. Ceny sú nesmierne vysoké, príjem žiaden. Medzitým, čo toto píšem, trápi moju dušu ďalšia veľká starosť. Obávam sa toho, že ma zatknú. Viem, že mám čisté svedomie, ale aj druhí sú nevinní. Dúfam, že sa vyhnem väzeniu, veď som nebola členkou žiadnej strany."
Po smrti matky Eleonóry v roku 1945, čelila Hedviga samote vo svojom živote, v rozhodovaní a konaní. Túto osobnú tragédiu znásoboval strach z vysídlenia, perzekúcie a straty majetkov. Dekréty prijaté exilovou vládou a prezidentom Benešom neboli pre občanov s maďarskou a nemeckou národnosťou vôbec zhovievavé a ich realizácia sa dotkla aj Hedvigy. "Dnes prišiel za mnou policajt s puškou a vyzval ma, keďže som Maďarka, aby som prišla na nútené práce pomáhať vojakom. Snažím sa pokojne prijať strašnú správu. Pasienky v Slovenskej Vsi už nesmiem prenajímať, lebo nehnuteľnosti sa Maďarom skonfiškujú! Je možné, že ani domy nám neostanú a vysťahujú nás do Maďarska."
Dramatické udalosti sprevádzajúce koniec vojny napokon odzneli. Hedviga po viacerých peripetiách prijala československé občianstvo a podarilo sa jej vyhnúť odsunu, ktorého sa tak veľmi obávala. Rozsiahly majetok Badányiovcov, ktorý po smrti mami zdedila, sa scvrkol na dom v Kežmarku a zlomok zachovaných rodinných cennosti. Napriek rôznym útrapám sa táto silná žena dokázala vrátiť k svojmu životu a záľubám.
Okrem umenia, ktorému Hedviga zasvätila celý svoj život, bolo jej veľkou vášňou cestovanie. Precestovala mnoho európskych krajín (vieme o jedenástich štátoch) a do viacerých z nich sa rada opakovane vracala. V Taliansku strávila jeden celý rok a niet pochýb, že táto kolíska renesancii jej učarovala najviac. Za najmalebnejšie považovala okolie Neapolského zálivu a za najkrajšie hlavné mesto Rím. Potulky jeho uličkami prirovnala k návšteve prvotriedneho múzea, v ktorom sa prelína umenie a architektúra antiky, stredoveku, renesancie i modernej doby a spolu vytvárajú jedinečný celok. Zamilovala sa aj do Paríža a Kodane.
V roku 1968 absolvovala mesačnú cestu po Nórsku, pričom v tom čase mala už úctyhodných 73 rokov. Cestovala sama a jej jediným spoločníkom bol denník, do ktorého si zapisovala priebeh cesty, zážitky i pocity. Navštívila Oslo, Trondheim, Bergen i Norheimsund. Kochala sa drsnou severskou prírodou, v múzeách študovala bohatú nórsku históriu, obdivovala diela svetových maliarov i sochárov. Pri návšteve reštaurácie vždy ochutnala z miestnych špecialít a popritom sledovala pulzujúci život okolo seba. Po každej ceste ďakovala Bohu za možnosť vidieť ďalší kúsok tohto čarokrásneho sveta.
Počas života Hedviga netrpela vážnymi chorobami. Najväčší problém mala s nespavosťou, užívala kvôli tomu silné lieky na spanie. V staršom veku sa už pridružili aj iné ochorenia. Hedviga sa na večný odpočinok odobrala v tichosti 8. februára 1973 vo veku 78 rokov. Jej pozostatky sú pochované na kežmarskom historickom cintoríne v hrobke Goldberger – Bethlenfalvy. Na svojom náhrobku si želala mať jednoduchý nápis: Hedvig-Maria Szirmay von Szirmabessenyö 1895 – 1973, RIP.
- Autor: dokumentátorka Múzea v Kežmarku - Mgr. Ivana Ščensná
- Zdroj: ŠA Levoča, osobný fond Hedviga Mária Szirmayová