1 2 3 4 5

V zdravom tele zdravý duch, alebo bylinky „proti žráňú“

Zdroj: thegazette.com
 

Začalo sa nám obdobie pôstu, kedy by sme mali spomaliť, zahĺbiť sa viac do seba, pripraviť sa na ďalšie veľké sviatky v roku, na Veľkú noc. Koniec fašiangov, zábav a prejedania sa. Pôst bol pre našich predkov dôležitým obdobím najmä čo sa týkalo pokrmov. Na našom území sa pokrmy odlišovali; čo kraj, to iný zvyk. Na jedálny lístok mali vplyvy susedné krajiny, zvyky z Poľska, Čiech či Maďarska alebo Rakúska. Silný vplyv prichádzal aj z Turecka, odkiaľ k nám prenikali nielen odevné prvky, ale aj gastronómia či vzácne koreniny. Nemôžeme vynechať ani goralský či rusínsky vplyv na stravovanie, ktoré sú poznateľné dodnes.

Pôst a Popolcová streda bola akýmsi obdobím pokánia. Veď odtiaľ pochádza aj názov popolcová, podľa porekadla „sypať si popol na hlavu“. Spája sa však aj so zvykom pálenia paliem, u nás bahniatok, z vlaňajšej Kvetnej nedele. Tento popol sa potom používa pri bohoslužbe na Popolcovú stredu, kedy sú veriaci poznačení popolom na čelo, čo je symbol pokánia, sprevádzaný slovami kňaza: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš.“ (Gn 3, 19).

Popol sa používal aj na umývanie mastných riadov, ktoré ostali po bujarých zábavách počas fašiangov. Naši predkovia jedli veľmi jednoduchú a často jednotvárnu stravu, kvôli nedostatku surovín, a to hlavne v období pôstu, kedy už neostalo veľa surovín v komôrke. Škaredá streda bola dňom veľkého pôstu spájaným určitou dávkou povier a mágie. Tomu nasvedčovali aj jedlá, ktoré mali ľuďom zabezpečiť dobrú, bohatú úrodu alebo pevné zdravie.

Fond Múzea v Kežmarku: ilustrácia z Der führer zum Glück in haus und familie
 

Ten, kto by na Popolcovú stredu zjedol mäso, nemal by zdravý dobytok. Pekné veľké šúľance s makom mali zabezpečiť dobrú úrodu obilia počas celého roka. Na Spiši sa jedávali kysnuté parené buchty, aby sa urodili zdravé veľké zemiaky. Do popuku sa jedávala kaša z prosa, alebo šošovicové jedlá, ktoré mali priniesť rodine hojnosť peňazí. Ľudia sa riadili aj pranostikami o počasí. „Keď sa cez fašiangy na slnci opeká, mačka potom v pôste za kachle uteká.“

Vydržať a zaprieť sa dokonca na štyridsať dní nie je len tak. A teda Vám prinášame ďalšiu časť rubriky „Prastaré mamy odporúčajú ...“

Fond Múzea v Kežmarku: ilustrácia z Der führer zum Glück in haus und familie
 

„Proti žráňu, klaňu, a boleňu brucha – Bobky oblúpené, ve víne močené, a to víno pite, osoží šestonedelkám, které po porode žraní v živote majú, vyháňajú téš aj inú nečistotu z nich, takého času.“

„Likorica, Glicirchifa, alebo sladké drevo žuvané, a ten soft v ústach držaní, ažby sa sám rozlál po ústach, uhašuje smad, krotí hlad, osoží jatrám, žalúdku horúcému, čistí prsa a plúca, pomáha k voľnému odchrakováňú, i obvlažuje suchotu hrdla, gagoru, lebo hrtána otoky obmakčuje, téš vredy. A preto užitečne sa dáva proti chripkavosti, rašlu a ťažkému dýcháňú, záduchu, suchotinám, klaňú v bokoch.“

Po bujarých fašiangových oslavách a veľkom pití sa odporúča:

„Kuracéj nohy hnať pod jazykom držaná, všeceť smad a žížnivosť uhasuje. Ožralci aby smad svoj uhasili a žížnivosť ukrotili, dobre vedá mandale užívať, lebo po velkém pití na druhý deň veliký smad majú a mrchá chuť a všecek žalúdek prevrátený, tedy berú čerstvú vodu studničnú a dávajú do nej topeničku. Potom s tú vodú z mandal mléko vytláčujú a to pijú aby žalúdek svoj napravili, aby smad svoj uhasili.“

Zachowáňí Zdrawa celého Života, W Trnawe, Widané Roku 1793, Dňa 20. Srpna. „Ťebe dobre pragící G. F., Dohledať W. R.“

Fond Múzea v Kežmarku: Expozícia historickej lekárne
   

Popolcová streda bola síce dňom veľkého pôstu, so zásadou jedenkrát do dňa sa do sýtosti najesť a dosť. Ale tiež bola dňom, kedy sa jedlom vzdávala vďaka Bohu a tiež za pomoci rituálov ľudia prosili Boha o zdravie a šťastie po celý rok. To mala zabezpečiť napríklad fazuľa, hrach, šošovica alebo mak. Mäso bolo zakázané, ale konzumovať sa mohli ryby, či dokonca raky, žaby a ikry. Tak ako sa menili módne trendy, menila sa aj kuchyňa. Prvou kuchárskou knihou v slovenskom jazyku bola Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči, ktorú napísal Ján Babilon v roku 1870, pôvodom z Gemera, mešťan žijúci v Budapešti a dokonca majiteľ reštaurácie, kde varil slovenské jedlá. Jednou z najznámejších kuchárskych kníh, ktorá obsahovala tradičnú slovenskú kuchyňu, bola Kuchárska kniha od Terézie Vansovej. Aj známa rodina Thököly zamestnávala na svojom dvore na Kežmarskom hrade majstra kuchára, Michala Szentbenedekiho, od ktorého sa z roku 1601 zachovala aj zbierka receptov.

„Fazulová polievka s ikrami

Ikry z kaprov čisto sa umyjú vo vode, dajú sa do nádoby a posolia sa; k tomu prinde krájaná cibuľa, ocot a toľko vody, aby ikry zakryté boly, tieto na ohni zvariť a nechať na teplom mieste štát Polievka sa urobí dľa zvýš udaného spôsobu , celé ikry dajú sa do nej a nechajú sa spolu variť. Pred nastolovaním veznú sa von ikry, pokrájajú sa na kúsky, dajú na do mysy a legirovaná polievka vyleje sa nane.“

Ján Babilon, Prvá kuchárska kniha v Slovenskej reči, 1870

„Vysmažané žaby

Žaby najviac vtedy sú súce k jedlu, keď je pôst a chladné povetrie; zo žaby odrežú sa stehienka, koža sa zlúpi a poniže shybadla odtne, očistené nôžky dajú sa do studenej vody k umytiu, potom sa nôžky pozakladajú, aby z jednej žaby spolu boly, zasolia sa, pridá sa k ním na listy pokrájaná cibuľa, bílka zeleného petržlenu, oleja, z pol citrona šťava a málo miešaného korenia, to sa zakryté nechá stáť, vyberie sa na plátno, rosol sa vytlačí, nôžky do múky sa poobalujú, do roztrepaného vajca sa namáčajú, žemlovými omrvinkami sa obsypú, pred nastolovaním vysmažia sa v horúcom masle na žlto, nechjú sa z masti odtiecť, pokladajú sa na papier, servýt rozloží sa na mysu, žabové nôžky pekne do vysoka sa poukladajú, vysmažený zelený petržlen dá sa na vrch a k ním sa citron na štyry čiastky rozkrojený pridá.“

Ján Babilon, Prvá kuchárska kniha v Slovenskej reči, 1870

Zdroj: cdkitchen.com
 

Múzeum v Kežmarku disponuje vo svojom fonde rôznymi kuchárskymi knihami, ktoré nesmeli chýbať na policiach žiadnej gazdinke. Naši predkovia vnímali jedlo ako dar. Jedlo liečilo telo aj ducha, spájalo celé rodiny a priateľov. Ľudia hľadali najlepšie lieky v prírode.

   

Autorka: Alena Madejová - lektorka Múzea v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti