1 2 3

Fotografia z prevozu I. Thökölyho

Imrich Thököly bol jedným z vodcov protihabsburského povstania, ktoré vypuklo proti vládnucej dynastii vtedajšieho Uhorska koncom 17. storočia. Rodený Kežmarčan vo svojom meste príliš veľa času netrávil. Študoval v Prešove, po odhalení sprisahania, do ktorého sa zapojil jeho otec Štefan, utiekol do Sedmohradska a po porážke vlastného povstania sa uchýlil do tureckého exilu, kde zomrel. Jeho telesné pozostatky pochovali v septembri 1705 v Izmide. Tam nerušene odpočívali 201 rokov. Potom sa pohli ľady a nastal čas, aby sa konečne vrátil do uhorskej vlasti i rodného mesta pod Vysokými Tatrami.

Aby sa vlastizradca, za ktorého bol Imrich po porážke povstania označený, mohol vrátiť do Uhorska, bolo potrebné povolenie panovníka. Cisár František Jozef I. ho vydal v apríli 1904, čím Thökölyho i jeho nevlastného syna Františka Rákocziho omilostil (tiež sa vrátili Imrichova manželka Ilona Zrínyi s dcérou Zuzanou, Jozef Rákoczi – syn Františka, Mikuláš Bercsényi s manželkou Kristínou Csáky, Anton Esterházy, Mikuláš Sibrik). Po nájdení Imrichových pozostatkov a zápase, kde budú uložené (Kežmarok súperil s Prešovom), nastal veľký deň návratu. Ten vyšiel na utorok 30. októbra 1906. Kežmarčania sa na návrat rodáka poctivo nachystali, mesto a svoje domy skrášlili bohatou vencovou a vlajkovou výzdobou. Pripravili aj miesto Imrichovho nového odpočinku – Červený evanjelický kostol.

Thökölyho pozostatky smerovali loďou z Istanbulu do rumunského mesta Konstanca, odtiaľ vlakom cez Orsov do Budapešti a Košíc. Vlak bol do Kežmarku vypravený po polnoci. Keďže cestou mal niekoľko zastávok, na kežmarskú stanicu dorazil o ôsmej. Tu ho čakal početný zástup, v ktorom sa nachádzali napr. ministri Ferenc Kossuth či Albert Apponyi. Po naložení rakvy na vyzdobený katafalk sa dav s čestnou strážou pohol do mesta. Popod Michalský vrch, cez Tri mosty okolo vtedajšej tkáčskej školy (dnes SOŠ Garbiarska) išiel ku radnici, od nej na hradné nádvorie, kde prebiehala slávnosť. Z hradu sa zhromaždenie vydalo do nového evanjelického kostola.

Fotografia sprievodu smerujúceho na nádvorie Kežmarského hradu, autor István Kiss (1871 - 1953)
Fotografia sprievodu smerujúceho na nádvorie Kežmarského hradu, autor István Kiss (1871 - 1953)
 

V zbierkovom fonde Múzea v Kežmarku sú dve tablá a pár fotiek zachytávajúcich túto významnú udalosť. Vyberáme snímku sprievodu smerujúceho na nádvorie Kežmarského hradu, ktorej autorom je István Kiss (1871 – 1953), kežmarský fotograf. Jej rozmery sú 27,5 x 20,5 cm. Fotografia zobrazuje čelo sprievodu - vpredu kráča vlajkonosič na bielom koni, sprevádza ho stráž v slávnostných uniformách. Za nimi pochodujú (vďaka zisteniu N. Baráthovej) vyslanci Spišskej župy a iní hostia, tiež reprezentanti tunajších i susedných škôl, členovia spolkov so zástavami... Po stranách stojí masa obyčajných ľudí.

Dobová fotka je cenná, pretože okrem výzdoby ukazuje dobovú podobu mesta. Úplne vpravo vidieť časť domu rabína Grünburga, ktorý je dnes ako jeden z mála nadstavený. Vľavo od neho stojí dom, kde pôsobí Bytové družstvo Kežmarok; okolo ďalších troch prízemných domčekov sa dá prejsť aj teraz.

V novembri tohto roku zažíva Imrich Thököly inú formu návratu – realizuje sa myšlienka, ktorá vznikla ešte 5. novembra 1906. Vtedy sa Thökölyho komisia na zasadnutí miestnej evanjelickej obce rozhodla bývalému hradnému pánovi postaviť pamätník. Za týmto účelom bola vyhlásená zbierka, trvajúca niekoľko rokov. Hoci sa vybrala značná suma, zámer sa nikdy neuskutočnil. Až doteraz. Imrich Thököly sa svojej sochy dočkal po 115 rokoch od vyslovenia prvej myšlienky.

Autor: Vladimír Julián Ševc

Foto: Múzeum v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti