Fotografia zo škôlky Karla Weina
Meno Karl Wein (1858 – 1935) asi netreba Kežmarčanom zvlášť predstavovať. Známy podnikateľ patril v histórii nášho mesta k najvýraznejším osobnostiam hospodárskeho života. Od roku 1884, po príchode zo Starej Ľubovne, sa venoval spracovávaniu ľanu a výrobe textilného tovaru. Medzi jeho výrobky patrili napr. damasky, obrusy, servítky, uteráky či posteľná bielizeň. Tieto produkty boli známe po celom vtedajšom Uhorsku.
Karl Wein Našiel tu pomerne dostatok kvalifikovanej pracovnej sily, keďže v meste fungovala od roku 1880 tkáčska škola, prvá svojho druhu na našom území. Firma výnosne prosperovala a dávala možnosť zamestnať sa ľuďom z Kežmarku či blízkeho okolia. Pracovníkom nechal vybudovať domčeky, čím vznikla tzv. Weinova kolónia. Za mestom, smerom na Huncovce, vyrástla v roku 1910 vodná elektráreň - turbína na výrobu elektrickej energie nielen pre jeho podnik, ale i pre časť obyvateľstva. Na zavádzaní elektrickej energie v Kežmarku sa podieľal Karlov brat Johann. Známy bol tiež finančnými darmi na rozmanité dobročinné akcie. Už menej poznaný je fakt, že pre deti svojich zamestnancov nechal otvoriť vlastnú firemnú škôlku i detské jasle.
V Kežmarku existovali v čase založenia podnikovej škôlky ďalšie dve. Nemecká, tzv. Fröbel škôlka, otvorila brány 1. júla 1872. O čosi neskôr, v roku 1897, vznikla v koniarňach tunajšieho hradu obecná škôlka. Kým prvá spomenutá slúžila na výchovu zväčša nemeckých detí, druhá združovala prevažne chudobné deti slovenskej národnosti. Pretože podnik Karla Weina sa nachádzal vo väčšej vzdialenosti od centra mesta, majiteľ zriadil tú svoju čo najbližšie k firme. Stalo sa tak v roku 1909, presnejšie v stredu 1. decembra. V priestoroch na Michalskej ulici č. 5 nebola len škôlka, ale i spomínané jasle. K dispozícii boli dve miestnosti. Zaujímavo vyznieva, že vyučovacím jazykom bola okrem maďarčiny i nemčina a slovenčina. Navštevovalo ju priemerne 30 detí. K známym učiteľkám patrili napr. Rosa Pavlasová, Irma Hunsdorferová či Mária Gregorová.
Rok po otvorení sa v škôlke konala vianočná slávnosť. Zúčastnili sa jej nielen deti, ich pracujúci rodičia, ale taktiež samotný Karl Wein s rodinou. Majiteľ fabriky sa postaral, aby najmenší spoznali pravú vianočnú radosť. Okrem prekrásneho vianočného stromčeka, ktorý ožaroval miestnosť, dostalo každé dieťa darčeky. To svedčilo o šľachetnom zmýšľaní vlastníka fabriky. Keďže robotníci veľmi dobre vedeli, čo pre nich Karl Wein robil, chceli sa mu odvďačiť. Vianočnú slávnosť využili na poďakovanie svojmu chlebodarcovi a v škôlke odhalili jeho verný portrét - portrét Karla Weina, zakladateľa škôlky.
Po skončení vojny v roku 1945 sa škôlka poštátnila a premenovala na Štátnu detskú opatrovňu II. Napriek tomuto firma K. Wein & Co. pokračovala v podpore detí. Naďalej im poskytovala päť litrov mlieka denne, hračky, cukríky, najpotrebnejšiu bielizeň či vianočné darčeky vo výške, akú firma uznala za vhodné. Dokedy fungoval tento systém, nevieme.
Žiaľ, fotografického i trojrozmerného materiálu z prostredia prvých kežmarských škôlok existuje žalostne málo. V zbierkovom fonde Múzea v Kežmarku sa z tohto najnižšieho vzdelávacieho stupňa nachádzajú štyri fotografie. Tri zachytávajú nemeckú škôlku, zvyšná zaznamenáva pohľad do spomínanej Weinovej škôlky. Na čiernobielej vrúbkovanej fotografii neznámeho autora o rozmeroch 13,7 x 8,7 cm vidieť exteriér materskej škôlky s približne dvanástimi deťmi, z toho v popredí stoja dvaja malí chlapci s obručami. Pod stromom je pravdepodobne v murovanom kruhu pieskovisko na hranie. Vzadu je umiestnená časť budovy s pootvoreným prostredným oknom.
Karl Wein ukázal veľké srdce aj počas prvej svetovej vojny, keď sa spolupodieľal na vytvorení detského domova - zotavovne pre deti pracujúcich matiek vo veku 1-4 roky. Wein poskytol 12 postieľok, mesto priestor veľkej sály bývalej katolíckej ľudovej školy vedľa renesančnej zvonice pri kostole sv. Kríža a Všeobecný ženský spolok prostriedky na fungovanie. Slečna Elsa Binder prevzala starostlivosť o tieto malé deti. Daný domov začal písať existenciu 1. augusta 1916, v začiatkoch tam našlo prístrešie 15 batoliat. O ďalšom vývine tejto inštitúcie nateraz nemáme správy.
Karl Wein bol úspešný podnikateľ i spolutvorca dejín kežmarského školstva. Škôlky ako najnižší stupeň vzdelávania sú najmenej prebádanou oblasťou, preto by si istotne zaslúžili oveľa väčšie spoznávanie. Nielen historikov, ale aj ľudí, ktorí vo svojich albumoch po starých rodičoch ukrývajú ďalšie neoceniteľné poklady tunajšieho školstva.
Autor: Vladimír Julián Ševc - historik múzea
Foto: Múzeum v Kežmarku