Tajomstvá hradných depozitárov. Kežmarské vojnové Vianoce
V dobe moderných technológií, kam radíme počítače, mobily či tablety, sú fotografie súčasťou nášho každodenného života. V týchto zariadeniach si vytvárame rôzne albumy, aby sme všetky zaznamenané fotky vedeli ľahšie nájsť podľa nejakého kľúča. Otázkou je či dnešná generácia vôbec pozná klasický album, do ktorého sa zakladajú skutočné fotografie. Kedysi boli albumy ozajstným hitom a často predstavovali históriu a najväčšiu cennosť rodiny.
Pre historikov sú dodnes vzácnym zdrojom informácii o minulosti dávnej, zabudnutej. Často v nich nachádzame podobizne rôznych osobností, pohľady na zaniknuté budovy a časti mesta či na významné udalosti. Žiaľ, veľký počet fotiek aj albumov nemá bližšie popisné údaje, takže ich možno len ťažko identifikovať. Dokonca nepoznáme ani mená fotografov. V predvianočnom čase, v období nejedného zázraku, si predstavíme fotku, ktorá síce bližší opis nemá, ale vďaka skúmaniu dobovej tlače sa ju podarilo aspoň z časti spojiť s autentickou historickou udalosťou.
Album s fotografiami kežmarských vojnových lazaretov z čias prvej svetovej vojny na prvý pohľad vôbec nevyzerá lákavo. Ošúchaný sivozelený obal s červenohnedým lemovaním však vo vnútri ponúka obrovský poklad - 37 snímok, z toho 31 sú zábery dvoch kežmarských nemocníc a osôb s nimi spojených, umiestnených v dnešných školských budovách Grundschule a Kušnierska brána. Zvyšných šesť zachytáva prírodnú scenériu neurčeného výletu. K albumu sa snáď vrátime inokedy, dnes vyberáme fotky späté s najkrajším obdobím roka - Vianocami. Hoci tie z roku 1914 vôbec nebolo možné nazvať sviatkami radosti a pokoja. Veď vojna, ktorá vypukla ešte v júli, stále pokračovala a koniec bol v nedohľadne. Mnohí muži a synovia znášali tuhú zimu i sneh stovky kilometrov od domova, manželiek, detí, rodičov. Tí “šťastlivejší“, ktorých frontové zranenia uložilo na lôžko, síce nemuseli okusovať chladnú zimu niekde vonku, ale boli rovnako ďaleko od svojich domovov, tepla vianočného krbu v kruhu najbližších. Ba prežívali možno väčší chlad a prázdnotu, než ich zdraví kamaráti, nepriatelia. Opustení, osamotení, nekonečne dlho ležali v posteli so smutnými myšlienkami na domov...
Práve preto sa časť tunajšej spoločnosti rozhodla, že týchto vojakov nachádzajúcich sa v Kežmarku potešia a aspoň na chvíľu ich privedú na veselšie myšlienky. Išlo o nápad, ktorý zomkol občanov, tiež prekvapil a dojal mocných, no zlomených chlapov. Hlavným cieľom bolo ukázať, že ani počas vojny nevyhynula láska k blížnemu. Iniciatívy sa chopil Kežmarský všeobecný ženský spolok s Výborom pre blaho. Zrealizoval zbierku, ktorá v meste a okolí našla neskutočný ohlas. Zo všetkých strán prichádzali rôznorodé pozornosti a darčeky, akými boli peniaze, oblečenie, pečivo, ovocie, nápoje, tabak, cigarety, cigary. Medzi najaktívnejších patrili Margita Rózsay a Olga Wrchovszky (vedúce ženského spolku) a Karl Wein (predseda Výboru pre blaho) spoločne s členmi; Otto Wrchovzsky (mešťanosta); Edmund Engelmayer (predseda Červeného kríža) a MUDr. Leopold Teichner. Aby celej akcii nechýbal skutočný duchovný rozmer, zúčastnili sa jej katolícky i evanjelický farár Ján Janečko a Valentín Hajts. Obaja sa vojakom prihovárali v slovenčine, nemčine či maďarčine.
V nemocnici umiestnenej v Štátnej ľudovej škole uvítal sprievod riaditeľ Ladislav Rónai. Voviedol ho do sály, kde boli pripravené tri nádherne vyzdobené jedličky a hory darčekov. Na začiatku, bez vopred prichystaného plánu, začali zhromaždení vojaci dojímavo spievať poľské vianočné piesne. Po nich nasledovali povzbudivé slová farárov, spoločná modlitba s opätovným spevom a rozdeľovaním balíčkov. Poďakovanie za všetkých predniesol študent Iván Pietrykowszky z dnešného Ľvova. Ocenil lásku ľudí, ktorí mysleli na vojakov v ich opustenosti. Svoj príhovor ukončil slovami: "...nemáme čo priniesť ako vďaku. Je to len pár chudobných slov. Keď sa však vrátime naspäť na bojisko, dokážeme našu vďaku skutkami. Nech žije vlasť i šľachetné mesto Kežmarok." Samotný 18-ročný Iván mal dosť pohnutý osud. Od septembra 1914 nemal žiadne informácie od rodičov a deň pred vianočnou slávnosťou dostal od strýka z Krakova správu, že jeho o dva roky mladší brat podľahol zraneniam utŕženým na bojisku.
Z pohľadu našej témy sú zaujímavé dve fotografie zobrazujúce vianočnú atmosféru, obe s rozmermi 15,4 x 10,9 cm. Ide zrejme o sériu z toho istého, vyššie opísaného podujatia. Na prvej fotke vidieť početnú skupinku vojakov v uniformách. Nechýba ošetrujúca sestrička s neznámou dámou, asi členkou niektorej z dobročinných organizácií. Ústredným motívom sú štyri ozdobené vianočné stromčeky. Takého zrejme stáli v každej nemocničnej izbe. Druhá fotografia má skôr oficiálny charakter. Okrem vianočnej výzdoby, vykurovacej pece a vojakov vidieť príslušníkov Červeného kríža a zdravotné sestry. Zaujímavosťou je pohľad na mladého kežmarského farára rímsko-katolíckej cirkvi Jána Janečka, ktorý bol kežmarským katolíckym duchovným správcom od leta 1909. Ak vychádzame z predpokladu, že fotka vznikla počas Vianoc roku 1914, mal vtedy 35 rokov. Na fotografii sa pravdepodobne nachádza i vtedajší kežmarský mešťanosta Otto Wrchovzsky, ale stopercentne to potvrdiť nemôžeme. Podobné slávnosti sa pravdepodobne konali aj v nasledujúcich rokoch.
Vianočná slávnosť z roku 1914 je v istých ohľadoch podobná súčasnej neľahkej situácii. Po sto rokoch nebojujeme s nepriateľom našej vlasti, ale s protivníkom neviditeľným, ktorý nás môže kedykoľvek ohroziť. Mnohí budú musieť stráviť sviatky pokoja v izolácii, samote, na nemocničnom lôžku či v práci v starostlivosti o nakazených. Preto by sme si mali uvedomiť, že nadchádzajúce sviatky nie sú o darčekoch, ale najmä o vzájomnej prítomnosti, porozumení. Vojakov potešila i drobnosť, avšak najväčšiu radosť mali z toho, že si na nich niekto v úplne cudzom meste spomenul. Nenáhlime sa preto za hmotnými statkami, lebo najväčšiu potešenie nemusí vždy priniesť materiálny dar, ale úplne postačí niečia pozornosť...
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Vladimír Julián Ševc
