1 2 3

Krematórium v Múzeu v Kežmarku

Interiér viedenského krematóriaÚcta k mŕtvym má hlboké korene siahajúce do dávnej minulosti i samej podstaty ľudskej mysle a psychiky. S tým súvisí spôsob nakladania s ľudskými (rovnako zvieracími) pozostatkami. Okrem pochovávania celého tela do hrobu sa od najstarších dôb používalo žiarové pochovávanie, keď sa mŕtve telo najskôr spálilo a popol sa uložil do špeciálnych, na to určených nádob – urien. Alebo sa rozptyľoval do priestoru (môžeme spomenúť uloženie časti popola známeho kežmarského učiteľa, horolezca, fotografa a propagátora Vysokých Tatier prof. Alfréda Grosza do blízkosti bývalej Kežmarskej chaty pri Veľkom Bielom plese). Žiarové pohrebiská z doby bronzovej sa síce priamo na území Kežmarku doposiaľ nenašli, ale sú známe v okolitých lokalitách, napr. v Ľubici. Tento spôsob zaobchádzania s ľudskými ostatkami príchodom nového náboženstva - kresťanstva vymizol, lebo bol v rozpore s jeho vieroukou.

Postupom sekularizácie, ale i z veľmi prozaického a praktického hľadiska, akým je nedostatok voľného miesta na hroby, sa v druhej polovici 19. storočia myšlienka spopolňovania ostatkov opäť stala témou dňa a rozbiehali sa rôzne iniciatívy a kampane. Pod ich vplyvom v roku 1874 v Taliansku, ako prvej krajine, povolili kremáciu a o dva roky neskôr postavili v Miláne prvé krematórium. Známy nemecký inžinier Friedrich Siemens postavil prototyp kremačnej pece.

Hoci v rakúskej časti dualistickej monarchie vznikol prvý spolok na podporu kremácie – "Plameň“ už v roku 1885, vo Viedni sa kvôli neustálym zamietavým stanoviskám podarilo presadiť vybudovanie krematória až po ukončení 1. svetovej vojny. Vypísanú súťaž v roku 1921 síce vyhral návrh architekta Josefa Hoffmanna, napokon sa k realizácii (dokončenej nasledujúci rok) vybral projekt ohodnotený treťou cenou od Clemensa Holzmeistera. Rozhodujúcim faktorom jeho voľby bola zrejme integrácia objektu do komplexu historického areálu bývalého habsburského renesančného vidieckeho paláca. Slobodnou transformáciou historických foriem sa Holzmeisterovi podarilo vytvoriť posvätnú atmosféru bez priameho kopírovania cirkevných architektonických foriem. Slávnostná hala korunovaná kupolou je prístupná veľkým schodiskom pred mohutným gotizujúcim oblúkom. Márnice a spaľovacie miestnosti sa nachádzajú na prízemí, komíny sú umiestnené v rohoch vežovitej konštrukcie.

Viedenské krematórium počas plnej prevádzky Viedenské krematórium súčasný stav

Významný rakúsky architekt Clemens Holzmeister (1886 – 1983) časť zo svojho neuveriteľne plodného diela – vytvoril 673 návrhov! zachytil technikou litografie. Z nich sa 22, nevedno kedy ani ako, dostalo do majetku kežmarskej šľachtičnej Hedwigy Mária Szimayovej (1895 – 1973), ktorá mala v obľube cestovanie a tiež bola vášnivou milovníčkou umenia. Hoci preferovala a milovala klasickú tvorbu výtvarníkov, no v jej pozostalosti sa nachádzalo aj niekoľko diel moderných umelcov. Rok po jej smrti sa hnuteľný majetok ako odúmrť s umelecko-historickou hodnotou dostal do zbierok Múzea v Kežmarku, kde tvorí jednu z najhodnotnejších kolekcií. Dve litografie z uvedeného súboru zachytávajú celkový pohľad na krematórium ako aj zaujímavo riešený detail zadného vstupu s rôzne vedenými schodiskami.

Celkový pohľad na krematórium - Múzeum v Kežmarku Detail vstupu - Múzeum v Kežmarku

V uhorskej časti monarchie, kde vládol oveľa silnejší vplyv kresťanských cirkví, sa myšlienky krematórií realizovali oveľa neskôr. Na Slovensku postavili prvé krematórium až v roku 1968 v Bratislave. Išlo o projekt architekta Ferdinanda Milučkého z roku 1962. Tento areál bol v nedávnej dobe vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

V súvislosti s touto témou sa nedá nespomenúť kultový film Spaľovač mŕtvol od kežmarského rodáka, režiséra Juraja Herza z roku 1968 o zamestnancovi krematória, v ktorom v životnej úlohe exceloval herec Rudolf Hrušínský najstarší.

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

PARTNERI:
- Webmaster: Drakomir
- exTEATRO