1 2 3 4

Princeznin nábytok v kežmarskom múzeu

Niekedy najmenším návštevníkom Múzea v Kežmarku rodičia hovoria, že uvidia ako bývali princezné. Stáva sa to najmä po vzhliadnutí okázalého, bohato zdobeného nábytku. I keď v Kežmarku žiadna princezná nežila, v zbierkovom fonde múzea sa nachádza nábytok, ktorý jednej princeznej patril. Ako sa sem dostal? Často sú cesty nielen ľudí, ale aj predmetov spletité a riadené rôznymi okolnosťami, náhodami. Tak je to i v prípade nábytku, o ktorom bude reč v tomto článku.

Vysoké Tatry sa stali obľúbeným centrom cestovného ruchu už v poslednej tretine 19. storočia. Keď ich sprístupnila novovybudovaná trať cisársko-kráľovskej privilegovanej Košicko-bohumínskej železnice, stalo sa toto atraktívne prírodné miesto módnym cieľom pre široké vrstvy návštevníkov. Spoločenskú prestíž a lesk im dodávala smotánka z radov najvyššej aristokracie. Bezpochyby medzi ne patrili príslušníci vládnucej habsburskej dynastie. Jednou z nich bola arcivojvodkyňa Klotilda.

Mária Adelaida Amália Klotilda sa narodila v roku 1846 na okraji Paríža v meste Neuilly-sur-Seine, no bola to sasko-cobursko-gothská princezná. Jej otcom bol princ August Ľudovít Viktor a mamou Mária Klementína Leopoldína Karolína Klotilda Orleánska, dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I. Najmladším bratom Klotildy bol Ferdinand I., ktorý sa stal bulharským kniežaťom a následne cárom. Ako 17-ročná sa vydala za vnuka rakúskeho cisára Leopolda II., 31-ročného arcivojvodu Jozefa Karola Ľudovíta Habsbursko-Lotrinského. Z ich šťastného manželstva sa narodilo sedem detí.

Mária Adelaida Amália Klotilda Rodina v čase dokončenia vily

V lete 1885 navštívila Klotilda kúpele Starý Smokovec so svojimi chorľavými deťmi, ktorým lekár odporučil pobyt na horskom vzduchu. Prostredie i klíma ju natoľko oslovili, že sa tam rozhodla vybudovať svoje vysokohorské letné sídlo. Arcivojvodkyňa poverila zhotovením plánov aj realizovaním stavby Gedeona Majunkeho zo Spišskej Soboty. Ten ju ukončil v nasledujúcom roku. Architekt týmto výtvorom vyčaril rozprávkovo romantickú vilu, na ktorej sa v plnej miere prejavila nespútaná hravá dekoratívnosť neskorého historizmu.

Vila v súčasnosti

Rovnako ako vonkajšok bola bohatá aj výbava interiéru. Nesporne sa tu prejavili osobné preferencie stavebníčky arcivojvodkyne Klotildy. Centrum prízemia tvorí osemuholníková hala s jedálňou, ktorú prepája schodisko s obdobnou halou na poschodí slúžiacou ako spoločenská miestnosť. Na rozdiel od jedálne, ktorej piliere zdobí "maďarská" dekoratívna maľba, vyrezávané piliere v hornej miestnosti sú v prírodnej farbe a krášli ich plastický intarzovaný neskororenesančný ornament.

Interiér zariadili nábytkom kežmarských výrobcov. Wilhelm Schnell dodal nábytok zo smrekovca a limby; Gustav Adolf Weisz st. vyrobil kreslá v piatich rozličných modeloch v maďarskom štýle podľa vlastných predlôh. Najzaujímavejší nábytkový súbor predstavovalo zrejme zariadenie jedálne, ktoré vytvoril umelecký stolár Lajos Bak de Bakos (1839 Sarvaš – 1907 Kluž). Remeslu sa vyučil v dielni svojho otca v Sarvaši. Následne sa vybral na skusy do sveta. Cenné skúsenosti a nové obzory naberal u slávnych majstrov v Pešti, Viedni a Prahe. Po tejto vandrovke sa v roku 1863 usadil v transylvánskej Kluži, kde sa po troch rokoch stal členom stolárskeho spolku. O ďalšie tri roky sa zmohol natoľko, že si založil továreň. Okrem činorodej práce sa angažoval spoločensky. Bol členom legislatívneho výboru mesta Kluže aj predsedom miestneho priemyselného združenia. Zapodieval sa zhotovovaním dverí a okien, tiež nábytkového vybavenia verejných i súkromných budov či vybavenia kostolov oltármi. Za svoje výrobky bol viackrát ocenený, získal napríklad veľkú cenu na Milenárnej výstave v Budapešti 1896 a striebornú medailu na svetovej výstave v Paríži 1900.

Podľa opisu sa v jedálni nachádzal stôl so skríženými nohami v strede s letopočtom 1886, stoličky s operadlami v tvare srdca, skrine, príborníky, truhlice a police v maďarskom štýle maľované živými farbami s kvetinovým ornamentom a steny plné závesných ľudových tanierov a hlinených džbánkov. Časť nábytku, ktorý sa zachoval dodnes (stále existuje možnosť, že sa v nejakom súkromnom majetku nachádzajú ďalšie časti zariadenia. Minulý rok sa na aukcii v Budapešti objavil podobný príborník - pôvodne označený ako anonymné dielo), skriňa a príborníky majú vrcholno-barokovo tvarované dynamické formy so skrutkovito točenými stĺpmi ktoré majú svoje predlohy v prvej tretine 18. storočia. Zdobené sú maľovanými naturalistickými kvetinovými zátišiami a len v malej miere sa na nich uplatnil maďarský ľudový ornament s motívom sŕdc.

Aké boli ďalšie osudy vily a cesta nábytku do kežmarského múzea? Keď spomínam cestu, vrátim sa na chvíľu v čase späť. Nábytok, ako dosvedčujú zachované papierové nálepky, bol do Starého Smokovca, resp. do stanice Poprad, dopravený c. k Košicko-bohumínskou železnicou. Po vzniku Československej republiky bola vila ako majetok Habsburgovcov skonfiškovaná. Na argumenty Klotildy, že ide o jej súkromný majetok, nový štát nebral ohľad. Prenajala si ju Márie Janďourková z Brandýsa nad Labem a zriadila v nej ubytovacie zariadenie paradoxne stále nesúce meno proskribovanej majiteľky – Československý penzionát Vila Klotilda. Za prvej Slovenskej republiky ju vlastnila Slovenská hypotečná a komunálna banka v Bratislave, ktorá ju adaptovala na rekreačné zariadenie pre svojich zamestnancov. Vtedy zrejme došlo k výraznejším stavebným zásahom. Prestavby sa postupne dotkli interiérov, z ktorých v pôvodnom stave ostali zachované len centrálne haly.

Spodná hala so schodiskom Hala na poschodí

Po 2. svetovej vojne a zmene režimu slúžila vila ako Hotel Fučík, ktorý tvoril dependance Grandhotela. V roku 1975 bola prevedená na Správu zariadení Úradu vlády SR a odvtedy slúži ako rekreačné zariadenie pre najvyšších ústavných činiteľov (teraz nazývaná Vila Kamzík). Niekedy v tých rokoch zrejme došlo k vyradeniu starého inventára. Takto sa dostal do súkromných rúk.

Šatníková skriňa Príborník
Detail

V roku 1988 múzeum odkúpilo od Bohumíra Suchého z Popradu šatníkovú skriňu za 800 Kčs a neskôr k nej pribudli aj dva príborníky. Vtedy už nikto netušil, kto ich vyrobil, pre koho, ani kde sa pôvodne nachádzali. Nábytok je stále ukrytý v múzejnom depozitári. Hádam sa v dohľadnej dobe dočkáme, aby sa po potrebnom reštaurovaní predstavil zrakom návštevníkov múzea aj naživo. Dovtedy ho môžeme obdivovať aspoň virtuálne.

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

PARTNERI:
- Webmaster: Drakomir
- exTEATRO