Špaňodolinský súdok – výrobok alchymistov?
Ľudia oddávna objavovali nové materiály a pri ich hľadaní a výrobe prichádzali na rôzne nové technologické postupy. Mnohým pomohla náhoda a keďže spočiatku nevedeli, ako tá ktorá technológia funguje, prichádzali s rôznymi teóriami. Jednou z nich bola tzv. cementačná meď. Jej pôvod bol spočiatku zahalený rúškom tajomstva. Išlo o "záhadnú“ metamorfózu železa na meď pôsobením banských cementačných vôd. "Zázračná voda“, ktorá mala schopnosť transmutovať menej hodnotný kov – železo na hodnotnejší kov – meď, priťahovala pozornosť mnohých ľudí, medzi nimi i alchymistov, ktorým táto skutočnosť potvrdzovala presvedčenie, že aj zlato sa dá vyrobiť podobným spôsobom. Zaujalo to mnohých predstaviteľov dobovej vedeckej obce, medzi nimi také slávne mená, akými sú Paracelsus, Agricola a dokonca Isaac Newton.
Išlo v podstate o výrobu cementačnej medi zrážaním na železe pôsobením banských vôd, ktoré vyluhovávali chalkopyritové ložiská. Banská voda, nazývaná v dobovej nemeckej terminológii zement, obsahovala siričitan meďnatý a jeho reakciou so železom vznikal siričitan železnatý a meď. Takto získaná meď bola pre svoju jemnosť vhodná na výrobu rôznych pohárov a iných dekoračných predmetov. Vyrábali ich zo špaňodolinskej a ľubietovskej medi od začiatku 17. storočia po 1. tretinu 19. storočia. Používali sa na prípitky pri slávnostných príležitostiach a návštevách významných hostí.
Tieto výrobky zo Španej Doliny, Ľubietovej a Banskej Bystrice sa často stali obľúbeným a vyhľadávaným suvenírom predávaným okrem Banskej Bystrice aj v kúpeľoch Sliač, preto sa dodnes nachádzajú roztrúsené v rôznych, viac či menej vzdialených krajinách. Na Slovensku sa ich preto zachovalo iba veľmi málo. Kvôli tomu majú vysokú historickú i zberateľskú hodnotu, svedčiacu o najslávnejšom období medeno-rudného baníctva v Banskej Bystrici a baníckych obciach v jej okolí.
 |
 |
| |
|
Medzi ne patrí doteraz neznámy, novo identifikovaný výrobok z Múzea v Kežmarku. Typologicky ide o dvojitý pohár (Doppelbecher) v tvare súdka na víno (Fassbecher). Vyrobili ho v 2. polovici 18. storočia z čiastočne pozlátenej medi. Vysoký je 9,5 cm a najväčší priemer má hodnotu 6,5 cm. Z vonkajšej strany má tvar suda so všetkými náležitosťami, ako sú dúžky a obruče. Dúžky sú zdobené granulovaním, čo je spolu s nápismi charakteristickým a poznávacím znakom všetkých špaňodolinských výrobkov. Vnútro je celé pozlátené. Na pozlátených dnách súdka sú vygravírované veršované nápisy v nemeckom jazyku, ktoré dokladajú premenu železa na meď:
 |
| |
|
"Vas du jetzt halt
In deiner Hand,
Das var vorhero
Ein Eisenband"
"Čo teraz držíš
vo svojej ruke,
to bolo predtým
železná pásovina."
|
| |
"O Vunder aller
Orthen,
Daß auß Eisen
Kupfer vurden."
"Ó zázrak všetkých
miest,
že zo železa
sa stala meď."
Ako vidieť z prepisu textu, písaný je foneticky s rôznymi chybami, čo je charakteristický znak špaňodolinských výrobkov. Texty majú zvyčajne ľudový, často naivný, charakter svedčiaci o ich ľudovom pôvode.
Predmet darovaný kežmarskému múzeu Jozefom Bethlenfalvym z Kežmarku v roku 1955 je vzácnym a hodnotným príkladom rozvoja baníctva, metalurgie a umeleckého remesla na strednom Slovensku, ktoré malo v tej dobe celoeurópsky význam a bolo známe po celom svete.
Autor: Mgr. Maroš Semančík - historik Múzea v Kežmarku
