Súsošie Satyr a bakchantka
Múzeum v Kežmarku uchováva mnoho vzácnych zbierkových predmetov. Medzi ne bezosporu patrí aj bronzové súsošie Satyr a bakchantka. Múzeum ho získalo v roku 1974 administratívnym prevodom od finančného odboru Okresného národného výboru v Poprade. Bol súčasťou rozsiahleho súboru vecí, ktoré pripadli štátu ako odúmrť po Hedvige Márii Szirmayovej (1895 – 1973). Ako posledný potomok šľachtického rodu ochraňovala vo svojom dome na Hlavnom námestí 46 v Kežmarku bohaté umeleckohistorické zbierky, ktoré Szirmayovci a Badányiovci za stáročia nazhromaždili. Medzi umelecky najhodnotnejšie patrí rokokové súsošie majúce svoj pôvod vo Francúzsku. Autorom je slávny sochár Claude Michel (1738 Nancy - 1814 Paríž), známy ako Clodion. V roku 1755 prišiel do Paríža, kde pracoval spočiatku štyri roky v dielni sochára Lamberta Sigisberta Adama. Po jeho smrti sa stal žiakom J. B. Pigallea. V roku 1759 získal veľkú cenu na tamojšej Kráľovskej akadémii. Neskôr získal striebornú medailu a následne odišiel do Ríma, kde pôsobil aj v rokoch 1767 a 1771. Cárovná Katarína II. sa ho usilovala presvedčiť, aby ostal v Petrohrade, ale on sa vrátil do Paríža, kde jeho práce boli často vystavované na prestížnom Salóne. Nepokoje spôsobené veľkou francúzskou revolúciou ho viedli k rozhodnutiu presídliť do Nancy. Jeho práce sú zastúpené vo významných svetových zbierkach. Na Slovensku sa jeho dielo okrem kežmarského múzea nachádza len vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.
Kežmarské súsošie vytvorené pred rokom 1760 zachytáva výjav z antickej mytológie. Eroticky ladené dielo prestavuje sediaceho satyra žiadostivo hľadiaceho hore, kde z podstavca ako hermovka hľadí naňho poloobnažená bakchantka, ktorá má protichodný výraz - na jednej strane má cudne prekrížené ruky, akoby sa bála nastávajúceho aktu, ale zároveň jej výraz tváre zo zmyselne pootvorenými ústami vyjadruje túžobné očakávanie. Pri nohách satyra je položený hudobný nástroj - syrinx.
|
|
Satyr je v gréckej mytológii synom boha Herma alebo Silena. Satyrovia sú zaraďovaní medzi polobohov, skôr však medzi horských a lesných démonov. Boli sprievodcovia boha vína Dionýza, tiež bývali v družinách boha Pana. Zobrazovaní sú väčšinou ako napoly človek a napoly cap, s kučeravými vlasmi, špicatými ušami, tupým nosom, s rožkami, hrivou a kozími nohami. Satyrovia sa pohybovali v skupinách, milovali víno aj všelijaké iné pôžitky, boli samopašní, prenasledovali nymfy, tancovali a hrali hudbu. Sú väčšinou stotožňovaní s mužskou sexuálnou silou. K ľuďom neboli práve ústretoví, prepadávali pastierov a strašili pútnikov.
Bakchantky boli v gréckej mytológii sprievodkyne boha vína Dionýza či Bakcha. Usporadúvali divé orgie, upadali do stavu blížiacemu sa šialenstvu, v ktorom boli schopné všetkého, spoločníkmi im byli satyrovia.
Tieto mytologické bytosti boli zobrazované v mnohých historických obdobiach počnúc antikou. Mimoriadne obľúbené boli práve v rokoku, kedy ich zmyselnosť korešpondovala s koketériou a frivolnosťou tej doby, v čase vlády francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. a jeho milenky Madame de Pompadour. Komorné súsošie tvorilo pôvodné súčasť rokokového budoáru. Teraz je vystavené v budove múzea na Hlavnom námestí 55 v Kežmarku v stálej expozícii Meštianska bytová kultúra na Spiši.
- Autor: historik Múzea v Kežmarku - Mgr. Maroš Semančík