1 2 3 4 5

Chuť a vôňa zábavy

Prvá časť seriálu o fašiangoch, zábavách a nevšednej dobovej móde plesov

Fašiangové oslavy idú už tradične ruka v ruke s plesmi, bálmi či tanečnými zábavami. Bolo to tak v minulosti a uchovalo sa to dodnes. Aj keď sa mnohé tradičné zvyky na väčšine miest už vytratili, tie najdôležitejšie z nich stále prežili a dodržujú sa aj v súčasnosti.

Fašiangové obdobie je známe veľkou veselosťou, zábavami, tancovačkami, jedením a pitím. Začína sa po sviatku Troch kráľov, čiže ukončením adventného a vianočného obdobia. Trvá až do popolcovej stredy. Niekedy sú fašiangy dlhšie, inokedy kratšie v závislosti od dátumu Veľkej noci, ktorá sa posúva podľa jarnej rovnodennosti a lunárneho cyklu. Tento rok je popolcová streda určená na 17. február 2021. Od polnoci tohto dňa sa začína veľké pôstne obdobie a príprava na sviatky Veľkej noci.

Ako mnoho sviatkov a významných dní, ani fašiangy nie sú typicky kresťankou záležitosťou. Ich pôvod musíme hľadať už v časoch pohanského antického Ríma a zvykoch starých Slovanov. Išlo o slávnosti na počesť bohov Bakcha (17. marec) a Marsa (14. marec), nazývali sa saturnálie, luperkálie – očistné slávnosti pastierov, dionízie, bakchanálie, mamurálie. Vyznačovali sa bujarými oslavami, zábavou, hrami spojenými s mágiou a rôznymi sprievodmi masiek. Súčasťou bolo aj kladenie jedál na hroby zosnulých predkov, podobne ako v období Všetkých svätých a dušičiek. Pohanským bohom obetovali živé zvieratá, najmä hydinu a dobytok, ale tiež medovinu, med, vajíčka. Oslavovali koniec zimy a príchod jari. Z výskumov historikov a archeológov vieme, že v období Veľkomoravskej ríše (okolo 9. stor.) sa používal typický názov – mjasopust, s ktorým sa aj dnes stretneme v staršej literatúre, ale najmä na dedinách. Názov fašiangy sa objavil až v stredoveku a to z nemeckého slova Faschang, čo malo značiť posledné čapovanie liehovín pred pôstom. Na sklonku 4. storočia cirkev zaviedla štyridsaťdňový pôst pred príchodom Veľkej noci a slávenia ukrižovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Katolícka cirkev sa snažila o vytlačenie pohanských zvyklostí, zanikla obeta živých zvierat aj kladenie jedla na hroby. Vtedajšie obyvateľstvo sa však ďalších fašiangových zvyklostí nechcelo vzdať. Cirkev trvala na prísnom dodržiavaní štyridsaťdňového pôstu od Popolcovej stredy. Paradoxne, fašiangové slávnosti, plné zábav, tancov, masiek, jedenia a pitia od Troch kráľov rešpektovala. Protestantské cirkvi neskôr odsudzovali tancovačky, ktoré pokladali za pohanské a oslavy diabla. Ľudia sa aj napriek tomu svojich zvyklostí nevzdali.

Škaredá si streda

Fašiangové oslavy na dedinách sa diametrálne líšili od tých v mestách. Fašiangy mali niekoľko fáz. Hlavný fašiangový ošiaľ sa sústredil do posledných troch dní – od nedele do stredy. Tieto dni sa zvykli nazývať aj Malý fašiang, niekde Bakchusové dni, či v niektorých regiónoch aj Končiny alebo Ostatky. Ďalším dňom je popolcová streda, nazývaná aj Škaredá alebo Krivá streda. Popolcová streda je pripomienkou ľudskej pominuteľnosti. Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmové listy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení krížikom – popolom na čelo. Popolcovou stredou začína štyridsaťdňový pôst. Fašiangové obdobie vypĺňali aj pytačky, zásnuby, ohlášky aj zakáľačky.

Najväčšou zábavou boli fašiangové sprievody a potom večerné oslavy. Ľudia v sprievode si obliekali masky, ktoré mali zábavný aj magický charakter. Keď mali na tvárach masky nikto ich nespoznal a tak sa mohli zabávať pokojne aj na účet richtára, kráľa či starej dievky. Vystrájali, vyspevovali, hrali divadielka, robili hluk a hurhaj. Pri tom všetkom bolo počuť veľa smiechu. Vtedy sa aj chudobní ľudia mohli stať pánmi a nikto ich zato nepotrestal. Niektoré masky mali hlavne magickú, ochrannú úlohu. Mali ľuďom spolu s obradmi zabezpečiť zdravie, budúcu úrodu a ochranu pred pohromami. Jednou z nich bola napríklad maska ženy, ktorú si obliekali muži. Žena bola vnímaná ako plodná ­– taká, ktorá má zaručiť kontinuitu života a výchovu potomstva. Ďalší mládenci v sprievodoch sa preobliekali aj za slamené figúry, žandárov, žobrákov, cigánov, za medveďa, koňa a iné zvieratá. Typická bola aj maska starodávneho zvieraťa turoňa, ktorého oslavovali už naši slovanskí predkovia.

Fond Múzea v Kežmarku: Fašiangový sprievod pod Tatram (Spišská Belá) Fašiangový sprievodZdroj: www.ludovakultura.sk
   

V niektorých oblastiach, napríklad na Šariši, sa chodilo "šabľovať“ alebo "s ražňom chodiť“. Sprievod o desiatich až pätnástich ľuďoch chodil po dedine od domu k domu. Mali svoje typické atribúty – ražeň či šabľu, ktorá slúžila ako magický predmet, ktorý svoju silu preniesol na domácich a príbytok. Keď vošli do domu opýtali sa: "Máte fašiang?“, čo znamenalo, či majú pre nich pohostenie. Potom mali ražeň alebo šabľu zapichnúť do steny alebo do dreva, aby sa symbolicky spojila zem s nebom a na príbytok sa preniesla ochranná a plodonosná sila. Domáci im z vďaky na šabľu zapichli kus slaniny alebo klobásy ako výslužku a nakoniec si domáci s maskami zatancovali. Sprievod mal so sebou aj prútený košík, do ktorého zbierali po domoch ďalšiu výslužku, ktorú potom použili na pohostenie na zábave. Zvyčajne prichystali praženicu so slaninkou a klobásou. V Honte napríklad po domoch zbierali aj zrno na pálenku. Takto pokračovali k ďalšiemu domu. O významných fašiangových oslavách písali aj známi historici.

Fašiangové obchôdzky v maskách, Zdroj: www.ludovakultura.sk Fašiangové masky, Zdroj: plus.sme.sk
   

Spoluzakladateľ slovenskej etnografie Ján Čaplovič už v roku 1818 zaradil slovenské fašiangy medzi najväčšie a najveselšie sviatky Slovákov. "Idú z domu do domu, na dvore vystrájajú rozličné kúsky, zatancujú… a pritom všetkom je veľa smiechu. Gazdiná im musí dať slaninu, ktorú si nastoknú na (drevený) ražeň. Takejto zábave hovoria s ražňom chodiť."

Neskôr, slovenský polyhistor Ľudovít Holuby napísal, že sa fašiangy občas zvyknú končiť aj tragikomicky: "To vtedy, keď sa mládenci večer nevedia s nafašiangovanou slaninou a inými darmi v krčme spravodlivo podeliť. Nezriedka pritom lietali päste."

Ostaň so mnou do polnoci

Fašiangové obdobie bolo obľúbené pre malých, veľkých, mladých aj starých, nielen pre zábavu, ale aj preto, že sa mohlo jesť mäso, čerstvé klobásy, jaternice, slanina, huspenina alebo údené mäsko, ale aj iné sladké dobroty, koláče, lekvárové šišky, pampúšiky či typické fánky. Pila sa medovina a víno. Tí majetnejší si mohli dovoliť všetky dobroty od výmyslu sveta. Tí chudobnejší si však nemohli dovoliť všetko.

"Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,
všetci si doprajú chutnučké klobásy.
Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,
jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.
A my chlapci, neboráci, nemáme čo jesti,
Musíme sa z dom´ do domu po dedine pliesti."

Večerné fašiangové zábavy sa konali v kúdeľnej izbe, aj v krčmách. Pred polnocou sa všetci spolu pobrali žartovne a symbolicky pochovať basu. Tým sa skončilo obdobie zábav, spevu a tancovačiek, začínal sa prísny pôst. Počas pôstu sa prestalo jesť mäso, gazdiné pri varení nepoužívali ani masť. A tak sa zvyklo hovoriť: "Na fašiangy výskaj, v pôste brucho stískaj. Po fašiangu pôst býva." V období fašiangov sa končilo aj pradenie a začínalo sa tkať.

Fond Múzea v Kežmarku: Priadky z Toporca, Kapela
 
Fond Múzea v Kežmarku: István Kiss – trojica v slávnostných krojoch Fašiangová zábava, Zdroj: www.vtedy.sk
   

Na fašiangy sa tešili hlavne mladé dievčatá, ktoré sa chceli vydať. Každá snívala o svojom budúcom ženíchovi, ktorého si privolala počas stridžích dní. Ak mali šťastie a rodičom sa ich milý páčil, dohodli svadbu, dcéru poriadne vychválili, že je pekná, usilovná, pracovitá, vie aj variť, piecť a pri práci si aj zaspieva.

"Robota, robota, na celý deň jej mám;
nechce sa mi robiť, ak pri tom nespievam."

Pozvali hostí, urobili ohlášky a začali piecť koláče na svadbu, aby sa dievka stihla vydať ešte počas fašiangov. Všetky si priali pekného, mladého a mohol byť aj bohatý. Ak taký nebol, postačil aj starší či chudobnejší, ale ak nebol žiaden, tak postačil aj hocijaký, hlavne pre dievčatá, o ktorých sa už po dedine začalo hovoriť, že ostanú starými dievkami. Fašiangy boli obdobím, kedy sa usporadúvali svadby, od Popolcovej stredy až do konca veľkej noci boli svadby zakázané. Staré ženy tak o starých dievkach začali posmešne hovoriť:

„Pred fašiangy mladý, pekný, bohatý; na fašiangy trebárs i krivý alebo slepý, po fašiangoch aký, taký, len aby bol dáky.“

Fond Múzea v Kežmarku: Klobúk pre ženícha, parta pre nevestu
 
Fond Múzea v Kežmarku: Mladomanželia
   

S fašiangami sa spájajú aj rôzne pranostiky:

"Aký je prvý fašiangový deň, také budú prvé jariny."

"Aké fašiangy, taká Veľká noc. Suché fašiangy, dobrý rok."

Autorka: Alena Madejová - lektorka Múzea v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

PARTNERI:
- Webmaster: Drakomir
- exTEATRO