1 2 3 4 5

Majster cechu predveď sa!

Druhá časť seriálu o fašiangoch, zábavách a nevšednej dobovej móde plesov

Nielen na dedinách, ale aj v mestečkách a väčších mestách sa oslavovalo počas fašiangov vo veľkom. Oslavy a sprievody s maskami, podobne ako na dedinách, v mestách organizovali cechy. Majstri remeselníci, ich tovariši a učni. Všetky cechy práve počas fašiangov pripravovali cechové slávnosti a zábavy, ale počas tohto obdobia sa tiež do cechov prijímali noví tovariši alebo sa konali majstrovské skúšky.

Slávnosti sa konali v dome majstra, ktorý tovarišom na vandrovke poskytoval dočasné ubytovanie. Každý cech mal svoje špecifické pravidlá, týkajúce sa povinností a platieb pri vstupe do cechu, vandrovky, majstrovskej skúšky či dokonca žiadosti o ruku dcéry majstra remeselníka. Museli však uspieť v rôznych skúškach. Obrad cechu mäsiarov, pri ktorom sa učeň stal tovarišom, sa začínal nosením na brvne, kde učeň sedel obkročmo ako keby na koni. Tento rituál symbolizoval zručnosť jazdiť na koni, ktorú musel mať každý mäsiarsky tovariš pri svojej práci, keď chodil na koni nakupovať dobytok. Dvaja učni budúceho tovariša takto niesli cez mesto a keď sa vrátili späť k domu majstra, pokračovala skúška ďalej. Nasledujúcou úlohou bolo kúpanie učňa v dvoch kadiach s vodou. Rituál symbolizoval neoblomnosť mäsiara a čistotu pri jeho práci. V prvej bola voda s hovädzími črevami, druhá bola čistá. Učeň sa snažil čo najviac ponoriť do špinavej vody a potom do čistej, čo sa trikrát opakovalo. Premrznutého, mokrého tovariša potom zaviedli do teplej izby, kde si prezliekol čisté šaty. Aj cech garbiarov mal svoju skúšku, ktorá bola veľmi nebezpečnou. Učni skákali zo strechy domu do napnutej volskej kože, ktorú držali štyria muži spomedzi garbiarov. Keď učeň do kože dopadol, ešte pár krát ho vyhodili vysoko do vzduchu, čo bolo sprevádzané veľkým potleskom obecenstva.

Cechy mali aj vlastné fašiangové zvyky ako súčasť sprievodov, ktoré mali obecenstvo zabaviť. V Kežmarku bolo populárne trhanie husí – takzvaná husacia jazda. Cieľom bolo odtrhnúť husi hlavu. Zábava sa konala pri radnici, kde vo výške od radnice po dom oproti bolo napnuté lano. Hus mala okolo krku omotanú hrubú niť a visela na lane. Nasledovali tovariši na koňoch, ktorí hus krútili a snažili sa jej odtrhnúť hlavu. Komu sa to podarilo, ten vyhral. Členovia cechov robili aj rôzne akrobatické ale aj nebezpečné kúsky. Snažili sa o čo najväčšiu atraktívnosť svojho remesla. Debnári krútili nad hlavami obručami. Odetí v bielom a ozdobení stuhami tancovali tzv. obručový tanec. Na obručiach mali poháre, s ktorými krútili tak, aby poháre nepopadali. Mlynári chodili medzi ľuďmi na chodúľoch. Večer sa u majstrov konali zábavy a každý majster, ktorý mal dcéry nechcel aby ostali na ocot. Večerná zábava sa začínala tancom tovarišov, ktorý si vybrali tanečnice a spolu vstupovali do sály. Tance organizoval najstarší tovariš. Tanečné zábavy začínali až o pol noci a často trvali aj niekoľko dní. Na druhý deň počas obchôdzky členovia cechov vyberali do cechovej truhlice peniaze, za ktoré potom zaplatili slávnosti.

Debnársky tanec, Zdroj: www.ludovakultura.sk Fond Múzea v Kežmarku: Sprievod
   

Španielska etiketa a poburujúci valčík

V mestách, kde pracovali cechy, sa organizovali nielen slávnosti, sprievody, ale aj plesy a bály. Tradícia plesov sa začala písať koncom 14. storočia v Taliansku, neskôr na Francúzskom a Španielskom kráľovskom dvore. Rozdiel medzi plesom a bálom je len v etimológii výrazov. Bál pochádza z talianskeho slova Ballare (oblasť talianskych mestských štátov, kde aj tieto slávnosti vznikli koncom 14. stor. a rozšírili sa do Európy). Slovo ples pochádza zo staroslovanského slova Plesati, čo znamená tancovať, radovať sa, tanečník. Ide o veľmi slávnostné podujatia, ktoré sa tešili obľube zo začiatku u vysokej šľachty a neskôr aj u mešťanov. V 19. storočí boli plesy a bály vyhľadávanou zábavou nielen v bohatých vrstvách, ale aj medzi nižšou spoločenskou vrstvou ľudí. Manželky lekárov, bankárov, úradníkov zakladali dobročinné spolky, ktoré usporadúvali plesy. Výnosy zo vstupného zvykli darovať na dobročinné účely nemocniciam, chudobincom či študentom. Ak ples organizovalo mesto, zvykli sa predávať aj vstupenky.

Kežmarská reduta, historická budova v centre mesta, má mnoho tvárí. Nechala ju postaviť rodina Thököly v 17. storočí na mieste bývalej strážnej veže. Na začiatku ako Herrenhaus – panský dom. V ňom sa usporadúvali zábavy, stretnutia, ale hradní páni tam zvykli ubytovávať aj svojich nie veľmi urodzených hostí. Neskôr po konfiškácii majetkov rodiny Thököly prešla reduta do vlastníctva mesta a jej časť si prenajal prvý kežmarský kníhtlačiar Matej Glaser Vitriarius. Ako hovorí nápis na tympanóne, "Určené pre stráže, hostí a zábavu", budova bola strediskom zábav. Organizovali sa tam plesy či maškarné bály, stretnutia mládeže, dokonca aj divadelné predstavenia. V časti, kde je dnes kino Iskra, sa nachádzala sála s javiskom, hľadiskom a balkónom, vystupovali tu aj potulné divadlá. V 20. storočí sa do sály nasťahovalo kino Olympia. V roku 1880 – 1895 sa v kežmarskej redute uskutočnili plesy korčuliarskeho spolku, čižmárov, detský bál, mládežnícky, hasičský, bál poľovníckeho spolku, kolkárskeho, speváckeho spolku, bál dôstojníkov, obchodníkov, tkáčov, telocvičného spolku, streleckého spolku, priemyselníkov a živnostníkov či židovskej náboženskej obce. Tradícia plesov v Kežmarku je bohatá.

Fond Múzea v Kežmarku: L. Kosuth 1902 Kežmarská reduta
 

Dôležitou súčasťou plesov bola plesová etiketa, tzv. "dresscode". Dámy museli mať dlhé, krásne plesové šaty. Tie však nesmeli byť biele. Tradíciou bolo, že sa v období fašiangov, kedy sa konali plesy, zúčastňovali na niekoľkých plesoch a nepatrilo sa ísť dvakrát v tých istých šatách. Zaobstaranie si plesovej róby bola veľmi nákladná záležitosť. Dámy horlivo študovali módne časopisy a sledovali módne trendy. Súčasťou celej garderóby boli aj módne doplnky – rukavičky, topánky, kabelky, rôzne šperky, vejáre... Aj toto bola jedna z možností, ako mohli reprezentovať svojich manželov. Odev pánov bol oveľa strohejší a jednoduchší – známy je pod pojmom frak. Zaujímavou a milou tradíciou boli tanečné knižky alebo tanečný poriadok, do ktorého si dámy vopred vpisovali, komu venujú jednotlivé tance.

Neodmysliteľné spoločníčky rukavičky

Prvý ples, ktorý otváral sezónu bol tradične aj plesom, kde sa do spoločnosti uvádzali mladé dámy a páni. Dovŕšili vek, kedy bolo vhodné vydať sa alebo oženiť. Ostatní zúčastnení sa tak mohli novo uvedenými slečnami a mužmi pokochať, prípadne si už aj vyhliadnuť svoju nevestu či ženícha. AJ tu boli podobnou etiketou dlhé plesové šaty, ktoré boli výnimočné tým, že boli biele. Súčasťou odevných doplnkov zámožnejších meštianok a aristokracie boli rukavičky. Rukavice sa objavovali v šatníkoch už od 13. storočia, kedy sa začali vyrábať z plátna a siahali až k lakťom. Za vlády anglickej kráľovnej Alžbety I. v 16. storočí boli obľúbené rukavičky zdobené bohatou čipkou. Najobľúbenejšími spoločenskými rukavicami boli tie, ktoré boli vyrobené z jelenej kože alebo bavlny a boli bohato vyšívané, siahali po lakte alebo až po rukávy. Využívali sa najmä pri spoločenskom tanci a to preto, aby sa zabránilo preniknutiu potu z rúk na frak tanečníka. Nevyhnutnou súčasťou plesovej garderóby boli aj šatôčky – ručníčky. Mali najmä symbolický, spoločenský a taktiež aj dekoratívny význam. Ak išla dáma do spoločnosti, vedela elegantne pustiť na zem svoj ručníček tak, aby ho mládenec zodvihol a ona sa mohla tešiť jeho spoločnosti. Zhotovené boli z plátna alebo hodvábu a zdobené výšivkami, čipkami a monogramom.

Podobným doplnkom ako ručníček bol aj vejár. Dámy sa na plesoch bez nich nezaobišli, pretože vďaka vejárom vedeli vyjadriť emóciu, pôsobiť nežne či skryť pohoršenie, zahanbenie alebo jemný úškrn. V neposlednom rade slúžili svojej prvotnej funkcii – ovievaniu a schladeniu v miestnosti plnej ľudí, kde boli dámy zošnurované v korzete. V honosnej róbe to nemali vôbec ľahké. Vejáre mali prevažne kostené či slonovinové rebrá potiahnuté hodvábom, papierom či tylom s maľovanými motívmi scénok, krajinky, kvetov či dokonca čínskymi motívmi. V 19. storočí sa zdobili aj perami.

K róbe nesmeli chýbať ani pančuchy. Predovšetkým bavlnené a hodvábne, sviatočnejšie boli pretkávané zlatom. K dokonalej plesovej róbe patrila aj kabelka. Tento trend sa rozšíril najmä začiatkom 18. storočia Mali rôzne tvary - listové, štvorcové. Medzi slávnostné patrili tzv. pompadúrky – pomenované po známej Madam de Pomdadour.

Bohatú tradíciu mali aj maškarné bály, predovšetkým v Taliansku a v Benátkach. Práve tam sa začali objavovať aj prvé protesty proti plesom a to najmä zo strany cirkvi, ktorá ich podkladala za nemorálne a hanebné. Vďaka maskám si mohli ich účastníci dovoliť viac, ako bolo bežne prístupné. Masky poskytovali anonymitu a o polnoci bolo zvykom masky zložiť. U mnohých ľudí boli maškarné plesy obľúbenejšie, ako tie obyčajné. Hlavne preto, že boli uvoľnenejšie, menej škrobené, veselšie i priateľskejšie.

Striktná etiketa plesov začínala pri pozvánke, ktorá udávala typ plesu, kde sa uskutoční, či kde je potrebné potvrdiť účasť. Prísne sa dodržiavala hierarchia predstavovania. Všeobecne známu osobu, ako napríklad panovníka, nebolo potrebné predstavovať. Ostatní účastníci boli predstavovaní panovníkovi. Zvykom bolo predstavovať najskôr menej významných hostí, až nakoniec prišli na rad tí najvýznamnejší. Pri stretnutí dámy s iným pánom musela žena počkať, kým ju jej garde predstaví. Žiadna dáma nesmela prísť na ples bez sprievodu. Či to bola slobodná slečna v sprievode matky, či brata, alebo vydatá dáma v sprievode manžela. Dôležité bolo aj správanie muža, ktorý robil a aj dodnes robí dáme garde. Dáma stála po pravej strane pána. Pri usádzaní muž pridržal žene stoličku a až potom si mohol sadnúť. Ak sa dáma postavila, postavil sa aj muž. Tieto pravidlá etikety platili nielen v minulosti, ale aj dnes. Dôležité bolo aj to, aby slečna alebo dáma počkala, kým ju muž vyzve do tanca. Bohužiaľ, stávali sa aj situácie, kedy sa slečna len prizerala tancujúcim alebo ju o tanec požiadal tanečník, ktorý sa jej nepáčil. Bolo vrcholne nevhodné tanečníka odmietnuť. Dôraz sa kládol aj na primeranú konverzáciu. Nesmeli sa preberať "nevhodné" témy, ktoré mohli človeka uraziť. Témami boli napríklad počasie, výzdoba miestnosti, program a podobne. Dbalo sa najmä na spoločenské správanie, ohľaduplnosť, empatiu, citlivosť, nesmelo sa ohovárať. Dámy a vydajachtivé slečny sa snažili prezentovať v čo najlepšom svetle, lebo ak by si vyrobili trapas, nieslo by sa to s nimi ešte veľmi dlho. Podľa etikety bolo zakázané zízať na pána, o ktorého mala dáma záujem, tiež bolo nutné vyhýbať sa gestikulácii. Počas konverzácie bolo nutné zvoliť správny tón a nasadenie hlasu tak, aby to nebolo nepríjemné. Nežiaduce bolo aj vyjadrovanie sa v metaforách, ktoré by niekto nemusel pochopiť alebo by si ich mohol zle vysvetliť. Vyhnúť sa museli aj zbytočným povzdychom. A samozrejme, nesmeli sa používať vulgarizmy. V mnohých oblastiach, ako aj napríklad na Viedenskom dvore, dodržiavali prísnu Španielsku etiketu, ktorú zaviedol v roku 1420 burgundský vojvoda Filip Dobrý. V ňom boli zakotvené aj prísne pravidlá tanca. Katolícka cirkev zakazovala pohoršujúce tance, pri ktorých by mohlo dôjsť k nevhodnému dotyku. Boli vypracované pravidlá tanca, ktoré mali veľmi náročnú choreografiu. Naučiť sa tancovať mohli len vyvolení, a to tí najbližšie k panovníkovi. Každý kráľovský dvor zamestnával učiteľa tanca. Dohliadalo sa na prudérnosť tanca a dodržiavanie figúr. Dovolený bol len letmý dotyk končekov prstov partnerov a plachý pohľad pri párovom tanci a aj vďaka širokým sukniam bola zaručená dostatočná vzdialenosť.

Vášnivý aj poburujúci

Neodmysliteľnou súčasťou plesov a bálov bol tanec. Tancovali sa najmä párové tance, napríklad pavana alebo menuet. Kráľ Ľudovít XII. bol vášnivým tvorcom a milovníkom tanca merleson. Tento tanec mal šestnásť figúr. Tanec bol ešte pred rozšírenia kresťanstva súčasťou mnohých pohanských rituálov, napríklad u Keltov to bol tanec Beltain, ktorý si veľmi obľúbili aj Gréci. Obľúbený bol aj v Rímskej ríši. Tancom bol oslavovaný boh - Dionýzos (Bakchus). Vášnivým milovníkom tanca bol aj známy Ľudovít XIV., Kráľ slnko, ktorý rád nielen tancoval, ale sa aj inšpiroval talentovanými umelcami. Tak sa šľachtici na dvore Kráľa slnko museli učiť nie len písať, čítať, kresliť, vyšívať, komunikovať, ale aj tancovať. Ak sa na dvore objavil niekto s nedostatočnými znalosťami tanca, mohol skončiť vo veľkých problémoch. V 17. storočí sa plesy dostali aj na Anglický a Poľský kráľovský dvor, kde vznikol ďalší tanec – kotilion – nazvaný podľa, v tom období obľúbenej, dámskej spodničky. Tanec sa ďalej vďaka plesom na kráľovských dvoroch rozvíjal a vznikali ďalšie a ďalšie druhy tanca, pánske alebo aj radové.

V 19. storočí v Rakúsku vznikol valčík, ktorý spôsobil obrovský kultúrny šok. Bol to totiž vôbec prvý párový tanec, ktorý sa tancoval v tesnom zovretí partnerov. Vznikol v Rakúskych alpách a  premiéru mal v roku 1814 na Viedenskom kongrese, kedy sa okamžite stal populárnym. Zložil ho už v roku 1808 Johann Nepomuk Hummel. Poburujúci bol aj tým, že sa vyvinul podľa ľudového vzoru. Jeho predchodcom bol tanec Lendler. Hovorí sa, že keď sa prvýkrát tancoval v spoločnosti na plesoch, pohoršené dámy opúšťali sály. Habsburgovci, ktorí milovali kultúru a umenie sa rozhodli tento nemravný tanec povoliť a tak sa ujal aj cez prísnu Španielsku etiketu. Dnes sa tradične otvárajú plesy valčíkom. Neskôr, v 19. storočí, vznikli ďalšie populárne tance – v Česku polka a v Poľsku mazurka. Tradícia plesov je oveľa mladšia ako fašiangy. Prvý Viedenský ples sa konal pred cca 140 rokmi a to po úspechu Bal de l´Opéra v Paríži. Podobne aj balet, ktorý navštevovala najmä vzdelaná šľachta, vznikol až v druhej polovici 18. storočia, kedy sa na dvoroch uhorskej šľachty objavujú aj prvé divadlá.

Fond Múzea v Kežmarku: Malý obrázok s podobizňou Ľudovíta XIV. a Márie Antoinetty
 

 Autorka: Alena Madejová - lektorka Múzea v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti