1 2 3 4 5

Nežný deň silných žien

Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Dámsky mesačník Móda a Textil 1953
 

Ženy odjakživa túžili po nezávislosti a slobode. Muselo však prejsť veľmi veľa času, aby sa k ženám, predovšetkým zo strany mužov, pristupovalo rovnocennejšie a ohľaduplnejšie. Stačil však jeden zlomový moment v dejinách a zrazu sa na ženy začalo pozerať o trochu inak. Aj napriek tomu, že práva žien stále nie sú rovnaké na celom svete, ženy bojujú ďalej. Dá sa povedať, že ide o najdlhšiu evolúciu v našich dejinách. Aj preto im dodnes patrí vlastný deň. Medzinárodný deň žien. Pripomíname si ho vždy 8. marca.

Tento deň sa oslavuje v mnohých krajinách sveta hlavne ako prejav úcty k ženám a ich právam. Ide o prejav solidarity medzi ženami a zároveň o spomienku na snahu zrovnoprávniť ich postavenie v spoločnosti. Ak by sme v krátkosti nahliadli do histórie, táto tradícia oslavy Dňa žien bola uvedená do platnosti na medzinárodnej ženskej konferencii v roku 1910 v dánskej metropole Kodaň. Ak však nahliadneme ešte hlbšie, nájdeme tu snahu ženského hnutia a robotníčok z rôznych kútov sveta o zlepšenie pracovných podmienok nežného pohlavia.

Žena cnostne pripútaná...

Slovenská žena v časoch konca 18. a v polovici 19. storočia bola hodnoverným odrazom života podrobeného národa. Zdieľala jeho osud a len občas sa vzbúrila proti nepravde. Žena z ľudu nemala možnosť vzdelávať sa, drela na malých políčkach a často pracovala aj namiesto mužov – vysťahovalcov. Odvážne vystúpenia žien neboli také časté. Zlé ekonomické podmienky, nerovnoprávnosť slovenského národa v Uhorsku aj historicky zdedené predsudky voči ženám, podľa ktorých žene prináležia také cnosti, ktoré ju pútajú k manželovi, domu aj Bohu – to všetko bránilo ženám byť účastné na spoločenskom živote. Túžba po vyššom vzdelaní však podporila emancipáciu žien na Slovensku. Spočiatku sa to týkalo hlavne meštiackych ženských vrstiev. V tomto období však nastali značnejšie pokusy o literárnu tvorbu žien či herectvo. Anna Jurkovičová sa stala prvou priekopníčkou v divadelníctve a prelomila tým zastaralé názory, že žena nemá verejne vystupovať.

Obdobie prvej svetovej vojny obnovilo boj o politickú rovnoprávnosť a sociálne záujmy pracujúcich žien. Komplikované vojnové podmienky a nutnosť zapojiť veľký počet žien do verejného života vytvorili možnosti na urýchlené začatie snaženia politicky zrovnoprávniť ženy. Zákonmi a dekrétmi, ústavou z roku 1918 dostali ženy prvý krát v dejinách rovnaké práva ako muži, právo na prácu aj rovnaký plat.

Ženy v uliciach

Práve 8. marca 1908 prechádzali tisícky žien ulicami amerického mesta New York. Ich požiadavky boli veľmi jasné – skrátenie desaťhodinového pracovného času, vyššie mzdy aj získanie volebného práva. O rok neskôr členky Socialistickej strany Ameriky vyhlásili symbolicky Deň žien. Prvý krát sa oslavoval 28. februára 1909. V ďalších rokoch sa mal konať vždy v poslednú februárovú nedeľu. V roku 1910 sa na Medzinárodnej konferencii pracujúcich žien Kodani rozhodlo, že oslavu tohto Medzinárodného dňa zavedú vo všetkých krajinách. V Rakúsko-Uhorsku sa po prvý raz MDŽ veľkolepo oslavoval počas 19. marca 1911. Medzi ďalšie požiadavky pribudlo právo žien vzdelávať sa v učňovských školách a právo na rovnaký plat za rovnakú prácu.

Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Odznak MDŽ Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Pozvánka na slávnosť MDŽ
   
Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Žiačky dievčenskej meštianskej školy v Kežmarku 1906 - 1907
   

V americkej továrni Triangle Shirtwaist Factory sa však týždeň po oslavách stala tragédia. Budovu v centre New Yorku zasiahol požiar. V tom čase tam pracovalo viac ako päťsto žien. Pracovný čas bol 14 hodín denne. V halách sa nachádzalo veľa horľavých materiálov a hasiace prístroje chýbali. V tom čase to však boli štandardné pracovné podmienky. Aj keď sa hasiči snažili, ich rebríky boli príliš krátke. Zúfalé ženy sa chceli zachrániť skokom z okna, ale mnohé netrafili do hasičských plachiet a zahynuli. Ostatné sa von nedostali. Požiar si vtedy vyžiadal takmer stopäťdesiat obetí, hlavne žien. Preto sa počas ďalších rokov začalo intenzívnejšie pracovať na téme pracovných podmienok žien a ich bezpečnosti. Dátum 8. marec, ako oficiálny termín Medzinárodného dňa žien sa však ustálil až po prvej svetovej vojne. Aj v Československu oslavovali deň žien. Prvý raz to bolo v roku 1921.

Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Fotografia žien z krajčírskej dielne továrne Karola Weina Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Obraz bojovníčky
   

Ako ovplyvnili ženy Spiš?

S Dňom žien sa spájajú aj rôzne spolky, ktoré existovali od konca 19. a začiatkom 20. storočia po celej krajine. Najznámejším bol práve ženský kultúrny spolok Živena. Za jeho vznikom v Turčianskom sv. Martine stojí paradoxne muž Ambro Pietor, ktorý okolo roku 1869 vypracoval stanovy spolku a vytvoril pôdu pre jeho založenie. Spomenutý rok sa tak stal pamätným v histórii ženského hnutia na Slovensku. Ženy mali po prvý raz svoju organizáciu a vystupovali ako riadený celok. Cieľom Živeny bolo stmeliť slovenské ženy a pokračovať v práci, aby sa vzdelávali, boli mravné, súce, pilné hospodárky, horlivé dcéry národa, podporovať schopné dievčatá v štúdiách, podporovať prácu slovenských spisovateliek či poetiek. Živena tak nechcela kopírovať meštiacke ženské hnutie vo svete v rámci boja o volebné práva, chcela hlavne nadviazať na úsilie získať pre ženy prístup k vzdelaniu. Koncom 19. storočia začal vznikať prvý časopis Almanach Živeny. V 50. rokoch 20. storočia bol tento časopis nahradený dodnes vychádzajúcim časopisom Slovenka. Dokonca v 30. rokoch 20. storočia bolo založené aj vydavateľstvo Živena.

 
Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: časopis Slovenka 1968 Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Fotografia vystúpenie speváckeho súboru Živena z Kežmarku, 50.roky 20.stor.
   

Na Spiši miestne odbory Živeny fungovali v mestách aj na dedinách. Zapájali sa do organizácii rôznych podujatí v oblasti kultúry a spolupracovali aj s ďalšími spolkami. Spolok patril aj medzi dobročinné, keďže pomáhal s rôznymi charitatívnymi aktivitami. Miestny odbor Živeny existoval aj v Kežmarku. Založený bol v roku 1933. Venoval sa hlavne ochotníckemu divadlu. V januári roku 1936 si ochotníci kežmarskej Živeny zahrali veselohru Evino nedôstojné povolanie od Testauera. Úspech zažívala Živena aj v blízkom meste Levoča, kde fungoval rovnako náučný aj charitatívny charakter.

Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Prívesok ženského spolku Živena (1869 – 1969) Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Ohlas pre ženy k príprave výstavy ženských ručných prác Spišskej župy
   
Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Fotografia členiek divadelného spolku žien Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Fotografia žien v spolku športujúcich žien
   

Ženská tvár Kežmarku

Samotné mesto Kežmarok malo aj iné spolky, kde sa stretávali dámy. Ženy sa v nich chceli navzájom vzdelávať, pomáhať v sebarozvoji, vytvárať akúsi solidaritu, rozvíjať rôzne prospešné činnosti či všestranne sa angažovať. Už v roku 1897 tu vznikol Spolok židovských žien. Neskôr v roku 1908 v meste začal fungovať Kežmarský všeobecný ženský spolok. Hlavnou úlohou tohto spolku bolo dbať na to, aby boli mladé dievčatá dobre vychované a nezabúdalo sa ani na podpornú a charitatívnu činnosť.

Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Fotografia židovských dievčat
 
Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Fotografia z kurzu varenia pre ženské povolania
 

Zaujímavou ženskou osobnosťou v Kežmarku v období 1. polovice 20. storočia bola Mária Krajňáková, ktorá sa v roku 1918 vydala za predstaviteľa robotníckeho hnutia v meste – Michala Krajňáka. V roku 1921 sa stala zakladajúcou členkou KSČ v Kežmarku. Bola funkcionárkou mestských a okresných orgánov KSČ a masových revolučných organizácií na Spiši. V roku 1923 ušila zástavu ženskej sekcie KSČ, ktorú ženy po prvý raz niesli v prvomájovom sprievode v roku 1924. Od roku 1927 bola členkou obecného zastupiteľstva za KSČ. Založila Zväz slovenských žien v Kežmarku a participovala na založení ženského spevokolu. Pracovala ako funkcionárka ZSŽ, ZČSSP a bola členkou Československého výboru obrancov mieru. Za svoje zásluhy bola ocenená v roku 1958 vyznamenaním Za zásluhy o výstavbu a v roku 1962 Radom práce. Takýchto žien však malo mesto Kežmarok oveľa viac.

Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Manželia Krajňákovci Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Rodina Krajňákovcov
Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Mária Krajňáková
   

Za všetkým hľadaj ženu...

Pomerne zaužívaným pravidlom žien v minulosti bolo, že ak mali viacero detí, často zostali doma a fungovali ako ženy v domácnosti. Starali sa o chod domu, kuchyňu, o manžela a hlavne o deti. Do práce chodievali menej a práve muž bol nielen hlavou, ale aj takpovediac peňaženkou rodiny. Stále však existovali odhodlanejšie dámy, ktoré rovnako ako muži chceli priniesť nejaký ten peniaz do domu a preto sa zamestnali.

V Kežmarku bola veľkou pracovnou možnosťou hlavne textilná továreň Karola Weina, ktorú tu v roku 1884 presunul zo Starej Ľubovne. Práve tu ženy dostávali priestor zamestnať sa a často pracovali ako šičky. Aj takto sa prejavovala emancipácia žien, ktoré nesedeli doma so založenými rukami, postarali sa nielen o deti, ale neváhali pomôcť domácnosti aj finančne. Weinovské ženy mali rovnako svoj silný vplyv. Okrem Karla Weina bola v spoločnosti z rodiny jeho manželka Mária Weinová. Pre zamestnancov sa vybudovali aj domčeky a ich deti chodili dokonca do vlastnej škôlky. V školskom spolku Schulverein pri Nemeckej evanjelickej a v dievčenskej meštianskej škole bola jeho predsedníčkou dcéra Karola Weina – Elza. Vybudovali tak silné pracovné zázemie, ktorý pretrvalo dlhé roky.

Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Obraz Weinovej textilky
 
Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: Fotografia detí v škôlke pri Weinovej továrni
 
Zbierkový fond Múzea v Kežmarku: vysvedčenie o dlhodobej práci vo Weinovej továrni
 

Po veľkých ženských inšpiráciách však nemusíme pátrať príliš ďaleko. Silu, odhodlanie, veľkorysosť či odvahu môžeme nájsť priamo okolo seba. Hľadajme ich v našich mamách, sestrách, babičkách, tetách či vnučkách. Vráťme sa v spomienkach a pripomeňme si, čo všetko boli ochotné urobiť pre nás, pre rodinu a poďakujme im za toto ich malé hrdinstvo. Nielen v tento sviatočný deň, ale každý jeden. Inšpirujme sa slovami francúzskej filozofky Simone de Beauvoir: “Ženami sa nerodíme, ženami sa stávame.”

Fond Múzea v Kežmarku: Ateliérová fotografia žien, K. Divald 1869
 

Literatúra:

 

Autorka: Mgr. Zuzana Brišáková a Alena Madejová - lektorky Múzea v Kežmarku

 

 

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

Údaje o webovom sídle:
- Prevádzkovateľ: Múzeum v Kežmarku
- Správca webu: Drahomír Thomay
- Dizajn r. 2017, funkčnosť PHP 7.2 r. 2019
- Redakčný systém CMSimple
- Vyhlásenie o prístupnosti