I. Svätica alebo čarodejnica?
Trinásty december je dňom svätej Lucie. Bol síce posledným z radu stridžích dní, ale s najsilnejšou mágiou. Naši predkovia predpokladali najsilnejšiu moc zlých síl, stríg, bosoriek a démonov. V tento deň sa všetci báli pred strigami, ktoré lietali na metlách a chceli poškodiť ľuďom. Tento deň bol už pred zavedením gregoriánskeho kalendára v roku 1582, považovaný za najkratší deň s najdlhšou nocou. Preto sa tradovalo: "Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc."
Svätá Lucia, podobne ako aj svätá Katarína či svätá Barbora, boli svätice. V slovanských národoch však má sviatok svätej Lucie aj pohanský základ. Podľa tejto starej legendy mala byť Lucia tajomná bytosť, jedna z najväčších bosoriek, ktorej sa všetci báli. Keď ju ale chytili a hodili do plameňov, aby ju upálili, nezhorela. Plamene ju olizovali, ale žila ďalej. Naopak, v západnej Európe vystupuje ako nevinná nevesta, zahalená v bielom, s venčekom, v ktorom sú zapichnuté sviece na hlave a sviečkou v ruke.
Podľa kresťanskej legendy sa Lucia narodila v Syrakúzach v Taliansku (*284 - †304) bohatým rodičom. Bola vychovávaná v silnej kresťanskej viere. Ako malá prišla o otca a potom zasvätila svoj život Bohu. Zložila sľub panenstva a držala ho v tajnosti, keďže jej matka ju chcela vydať za mladého pohanského chlapca. Jej matka však náhle ochorela a Lucia ju presvedčila, aby sa išli modliť k hrobu svätej Agáty za uzdravenie. Boh vyslyšal ich modlitby a vtedy Lucia priznala matke svoje zasvätenie Bohu a túžbu prežiť život medzi chudobnými. Matka, plná vďačnosti za svoje uzdravenie, dala Lucii súhlas a ušetrené peniaze dokonca rozdala medzi chudobných ako znak vďaky Bohu. Matka zrušila Luciino zasnúbenie s pohanským nápadníkom, a aby sa Lucia prestala chlapcovi páčiť, mala si podľa jednej z legiend vylúpnuť oči, ktoré na nej obdivoval najviac. Slepá však neostala, keďže Mária jej mala darovať nové oči, ešte krajšie. V čase tvrdého Diokleciánovho prenasledovania kresťanov pohanmi, odmietnutý a ohrdnutý Luciin nápadník Luciu udal ako kresťanku. Predvolali ju pred súd. Sudca ju najskôr presviedčal, aby sa vzdala svojej viery. Sledoval to aj svätý Tomáš Akvinský. Ona mu však odpovedala: "Vaše naliehanie je zbytočné. Nikdy ma neodlúčite od lásky k môjmu Pánovi, Ježišovi Kristovi." Pýtal sa: "A ak ťa budem mučiť, znesieš tú bolesť?" "Áno, lebo my, ktorí veríme v Krista a snažíme sa viesť čistý život, máme Ducha Svätého, ktorí žije v nás a dáva nám silu, inteligenciu a česť." Potom jej sudca pohrozil, že ju nechá odviesť do nevestinca, aby potupili jej česť a sľub panenstva. Lucia však stále verne odpovedala: "Telo sa nakazí len vtedy, ak duša privolí." Keď ju vojaci chceli odviesť, Lucia sa nemohla pohnúť z miesta. Podľa legendy s ňou nepohlo ani tisíc vojakov. Tak sa rozhodli ju upáliť. To im však tiež nevyšlo. Nakoniec ju mučili, polievali horúcim olejom a smolou až jej nakoniec vrazili do hrdla meč. Počas mučenia Lucia aj napriek bolesti nabádala prítomných, aby ostali verní náboženstvu Ježiša Krista až do smrti. Popravená bola 13. decembra.
V rôznych gréckych a latinských listinách, hovoriacich o skutkoch svätej Lucie, už v 6.stor. sa uctieva ako patrónka panien a mučeníkov v Ríme. Sú s ňou spojené aj mnohé legendy, napríklad o vládcovi, ktorý prikázal vojakom, aby jej násilím vybrali oči, ale ona aj tak znovu uvidela. Podobu je možné vidieť aj v pohanských legendách o najväčšej čarodejnici, ktorú nemohli upáliť ale o mladej nevinnej neveste zahalenej v bielom.
Jej atribútmi sa stal kríž, kniha, či mučenícka palma, ale aj oči na miske, meč v hrdle a lampa ako symbol významu jej mena.
Jej meno má v latinčine význam svetlo, svetlá, žiariaca – lux, lucius. Pravdepodobne preto je tiež patrónkou slepých, chudobných, chorých detí, vzýva sa aj pri očných a infekčných chorobách, bolestiach hrdla. Považuje sa aj za patrónku chorých detí, farmárov, sklenárov, tkáčov, sedlárov, čalúnnikov, krajčírov, elektrikárov, nožiarov, kočišov, spisovateľov, notárov, ale aj tulákov a kajúcich sa prostitútok.
Pohnevať si Bechtrababu veru netreba!
Paradoxne v škandinávskych krajinách, Švédsku a Nórsku, silno protestanských krajinách je svätá Lucia jedinou uctievanou sväticou. Samozrejme korene sviatku svätej Lucie v severských krajinách majú korene ešte pred kresťanstvom a to v severskej mytológii, kde vystupuje postava menom Lussi.
Niektorí autori ju opisujú ako ženu poletujúcu povetrím, iní ako démonického muža. Ako aj v našich tradíciách, Lussi mala/mal kontrolovať či je domácnosť pripravená na nadchádzajúce sviatky „Yule“ – sviatok slnovratu, a či sú deti vychované. Pokiaľ nie, mala prísť do domu komínom alebo dymovou dierou a deti ukradla. V súčasnosti sa sviatok svätej Lucie v Škandinávii slávi tradičnou veľkou procesiou, na jej čele je dievča v bielom rúchu, s červeným opaskom. Na hlave má veniec z brusnicových vetvičiek a na ňom zapálené sviečky. Ďalšiu drží v ruke. Za ňou nasleduje zástup dievčat rovnako odetých so sviečkami v rukách. K nim sa pridávajú chlapci v bielych rúchach, s kónickým klobúkom a prútikom s hviezdou, občas sa k nim pridávajú aj vianočný škriatkovia alebo elfovia. Navštevujú hospice, nemocnice, domy aj kostoly. Spievajú vianočné koledy a piesne svätej Lucie a svätého Štefana. Tradične sa pečú šafránové koláče v tvare S, čo v mytológii znamená mačku.
Alpské oblasti a krajiny ovplyvnené Rakúskou monarchiou majú podobné korene tohto sviatku ako severania. V mytológii nemecky hovoriacich krajín vystupuje postava menom Lutzel Frau. Mala to byť bosorka, ktorá tak isto kontrolovala domácnosť, deti a či ženy dodržiavajú zákaz pradenia. Chodila od domu k domu a pri odchode zatriasla sukne a vypadli jej z nej sladkosti a mince pre deti. Ak boli deti zlé, strašila ich utopením alebo dokonca odrezaním jazyka. Podľa regiónov mala rôzne mená, napríklad Berigl, Zlobna Pehta, Bechtrababa, Lutzl, Zamperin, Perchta a podobne. Aj v súčasnosti sú práve Perchty tradičnou maskou v lyžiarskych strediskách, na vianočných zábavách alebo aj na fašiangových sprievodoch. U Nemcov si našla svoje miesto aj dievčina v bielom s červeným opaskom a vencom na hlave.
V Taliansku je tento deň oslavovaný najmä v Lombardii či na Sicílii. Tam prichádza Lucka na somárikovi s doprovodom pomocníka Castalda. Deti pre ňu pripravujú kávu, mlieko alebo víno, pre pomocníka chlieb a pre somárika mrkvu. Za odmenu dostanú sladkosti a darčeky. Nemôžu ju ale hľadať a čakať počas noci, lebo by im fúkla popol do očí. V Miláne sa v tento deň koná omša a svätí sa chlieb. Na Sicílii a v Syrakúzach sa koná obrovská púť, kedy chodí procesia po celom meste, na jej čele nesú striebornú sochu svätej Lucie. Na pleciach ju nesie štyridsať osem mužov v zelených čiapkach. Tradične sa jedáva obilná kaša, ktorá symbolizuje záchranu pred hladovaním ktoré v Syrakúzach panovalo v 17.stor. Obľúbené sú aj oči svätej Lucie – malé guľaté keksíky.
