II. Čáry máry, strigu hneď odhalím!
Podľa dostupných dokumentov sa sviatok svätej Lucie vo svete slávil už od 5. stor.. Na našom území bolo najdôležitejšou úlohou v tento deň odohnať všetky zlé sily, démonov a bosorky, ktoré sa ešte viac zmocňovali bieleho dňa, ďaleko od príbytkov. Za každú cenu im zabraňovali prístupové cesty k ich obydliam, a to najmä obrovským hlukom, rámusom, vreskotom a buchotom. Mládenci hádzali hrnce a staré taniere do vrát maštalí, hrmotalo sa aj doma s nádobami, kričalo sa, trúbilo aj búchalo. Hluku a hurhaju sa mali démoni zľaknúť a zutekať. Od pradávna sa používali aj rytmické hudobné nástroje so silným zvukom – trlice či trepačky. Povolaní mladí obecní pastieri potom obchádzali dedinu a s veľkou trúbou či silným trúbením vyháňali bosorky. Pískali na píšťalkách či prstoch a trúbili aj na rohoch, cengali kravskými zvoncami. Neodmysliteľnou súčasťou bolo práve práskanie bičom, ktoré sa aj dodnes praktizuje v mnohých oblastiach, ako napríklad v Lendaku či Čičmanoch. Hluk však bolo treba robiť aj na krížnych cestách, kde sa podľa povery najčastejšie stretávali bosorky a strigy. Od nepamäti boli krížne cesty spojené s predstavou, že na týchto miestach sa sústreďujú a pôsobia rôzne nadprirodzené bytosti. Tiež sa verilo, že aj mŕtve duše sa určitý čas zdržiavajú práve na týchto miestach na svojej ceste do záhrobia a preto sa pozostalí chodili za zomrelých modliť ku krížom na krížne cesty.
V tento deň sa verilo, že je možné odhaliť identitu bosoriek a stríg v dedine pomocou magického predmetu lucijného stolčeka. Podľa presne overeného postupu ho mohli mládenci zhotoviť zo smrekového dreva, bez jediného klinca. A to tak, že každý deň, od Lucie do Vianoc, na ňom bolo potrebné niečo urobiť. Každý deň sa do stolčeka mohlo len raz zaťať sekerkou a musel mať len tri nohy. Potom, počas polnočnej omše na Štedrý deň mohol jeho zhotoviteľ vystúpiť na stolček a cez kľúčovú dierku na dverách videl strigy sedieť otočené chrbtom k oltáru. Alebo priniesol stolček so sebou ku krížu na krížnu cestu, kriedou okolo seba urobil ochranný kruh a strigy sa mu ukázali. Tradičnou alternatívou k stolčeku bol aj lucijný bič, pletený od Lucie do Vianoc.
Medzi ľuďmi sa hovorilo aj to, ako odhaliť strigu. Nedovolili teda žiadnej cudzej žene z domu vyniesť mlieko, alebo na Luciu príde pýtať mlieko iba striga. Ak krava málo dojila alebo nemala dobré mlieko, gazda mal podozrenie, že jej bosorka počarovala. Tí odvážnejší sa snažili strigy privolať, lebo verili, že ak ju chytia, už im viac nebude škodiť. Robili to napríklad tak, že vylievali mlieko na hnojisko a šľahali ho šípovým prútím, ako ho liali na žeravé železo. Všetko, čo sa s počarovaným mliekom dialo, mala na vlastnej koži cítiť aj bosorka. Keď bola jej bolesť už neúnosná, zjavila sa, aby ukončila svoje trápenie.
Krížne cesty boli úzko spojené aj s ľúbostnou mágiou, ktorá mala práve v tento deň silnejšiu príchuť ako po iné stridžie dni. Vyrábal sa napríklad nápoj lásky a jednou z ingrediencií bol prach z kamenného kríža, ktorý stál na križovatke ciest. Ľúbostné čary, často zamerané na opantanie nápadníka alebo privábenie manžela, boli sprevádzané pôstom a každodenným modlením sa na krížnych cestách. Robievali sa aj iné ľúbostné veštby, napríklad s jablkom, z ktorého si dievčina odhryzla každý deň každé ráno pred východom slnka. Posledný krát to bolo počas zvonenia na Štedrý večer a meno prvého muža, na ktorého sa potom pozrela, malo byť aj menom jej budúceho manžela.
Veštba manžela, ktorá sa zachovala až dodnes je príprava trinástich lístkov s mužskými menami. Každý deň sa vybral jeden, ktorý sa spálil až do Štedrého dňa. Posledný, ktorý ostal prezrádzal meno budúceho manžela. Na západnom Slovensku sa používala najmä zariekacia mágia, čiže mágia slova. Počas kropenia prahov domov dievčatá odriekali: "Neodlievam, neprilievam, švárnych mládencov, za sebou volám." Na Gemeri chodili dievčatá búchať varechami na kurín. Ak sa ozval kohút, dievku čakala svadba. Čarovalo sa však aj v rodinách, napríklad na Gemeri sa piekli malé bochníky chleba pre každého člena rodiny, do ktorých sa zapichovali pierka. Čie pierko v peci zhorelo, ten mal zomrieť. Na Orave sa napríklad do vody dávala čerešňová vetvička pre každého člena, a ktorá rozkvitla, ten sa určite mal dožiť ďalších Vianoc v zdraví. Pomocou mlieka sa zisťovalo, či bude mať dobytok prírastok.
Tajomné Lucky v bielom plášti
Tradíciou, ktorá sa dochovala aj v mnohých mestských a obecných kronikách, boli obchôdzky tajomných bytostí vo väčšom počte. Boli to Lucky, biele bytosti so zamúčenou tvárou, v bielom plášti, zuby si vyrábali zo zemiakov, tvár mali ešte prekrytú bielym tylom, aby ich nikto nespoznal alebo čierne postavy s tvárou zamazanou od sadzí. Chodili po zotmení po dedine a do okien ľuďom dávali tekvice s vyrezanými otvormi v tvare očí a úst, s horiacou sviečkou vo vnútri – mali sa podobať na mŕtvolne lebky. Chodili aj v iných maskách, najmä pre zábavu. Lucky sprevádzali napríklad komické postavy – cigánka, dievča s dieťaťom, smrť s kosou, alebo „Luciak“ opásaný slamou so štrngajúcimi reťazami. Niekde to boli aj masky modliaceho sa kňaza, ktorý žehnal a kázal žartovné veci, pustovník, kominár či mäsiar. Sprievod chodil od domu k domu. Lucky mali vedro s vápnom, štetku a biele husacie perá alebo metličky, ktorými vymetali kúty izieb od zlých síl, pavučín, duchov, strašidiel chorôb a trápení. Väčšinou mlčali, niekde dokonca rozdávali sladkosti alebo spievali. Metličky vyrobili z vetvičiek jedle a obilného klásku a močili ich do svätenej vody, v ktorej bol kúsok chleba. Takto kropili príbytok aj maštaľne gazdiné každý deň od Lucie až do Vianoc. Cieľom ostatných masiek nebolo bieliť steny, ale naopak, zafúľať ich sadzami a čiernymi tvárami zašpiniť domácich. Ak ich dnu náhodou nepustili, zatreli im okná vápnom. Takto chceli aj rozveseliť inak smutné, studené večery.
Podobne, ako po iné stridžie dni, aj na svätú Luciu platilo, že do domu nesmeli vpustiť cudziu ženu. Taktiež bola návšteva ženy v tento deň nevítaná. Ani muži nesmeli prísť oblečení v kožuchu, lebo by to prinieslo chorobu. Nesmelo sa ani nič požičiavať, gazda nesmel nič predávať či dávať. Podobne sa nesmelo priasť a šiť. Tiež sa vo veľkom jedol cesnak, ktorý mal všetkých členov rodiny ochraňovať pred zlými silami. Tradične sa piekol chlieb s cesnakom, alebo sa jedli cesnakové hrianky. Cesnakom sa kreslil kríž na čelo, bradu, sluchy a zápästia. Cesnakom a trojkráľovou kriedou sa kreslili kríže na dvere stajní, maštalí aj samotných príbytkov a pri tom gazdiné odriekali: "V mene Boha i syna..." tak, aby im počas žehnania vyšli slová pri každej zástavke pri dverách. Gazdovia dávali cesnak aj kozám a v niektorých dedinách bola povera, že keď sa striga dostane do maštaľne a zacíti zo zvieraťa cesnak, zvolá: "Cesnak vyjdi z kozy von!" a strúčik zvolal : "Ako vyjdem z kozy, keď nemám chvosta ani hlavy." Zvykom bolo aj dymiť maštaľne dymom z posvätných rastlín. Niekde do dverí vešali snop slamy a striga musela najskôr porátať všetky slamky v snope, aby mohla vstúpiť do maštaľne. Inde vešali cibuľu, lebo vraj má deväť koží a cez ne striga neprejde.
Ak niekto už aj strigu uvidel, alebo zacítil pôsobenie zlých síl, rýchlo utekal domov. Aby sa zachránil, použil niektoré ochranné triky. Napríklad, hádzal za seba mak, premiešaný s obilím a šošovicou. To preto, že podľa jednej z povier strigy nesmeli zrná len tak prekročiť. Museli ich vyzbierať do posledného. Inde sa namiesto maku sypali ihly, lebo sa strigy museli popreťahovať cez všetky ušká. Najúčinnejšou ochranou bol kruh nakreslený trojkráľovou kriedou. Vravelo sa, že ak strigy neboráka chytia, priložia mu na pupok žeravý uhlík a potom musí čakať kým uhlík nevyhasne, inak by ho strigy roztrhali na kusy.
Dodnes sa v mnohých rozprávkach zobrazuje bosorka, ktorá sa premení na mačku. Obdobie medzi Luciou a Vianocami naši predkovia pokladali za silne magické a ak sa niekto túžil stať duchom, neviditeľným musel zabiť mačku – strigu a jej kosť si vložiť do úst. Ľudia verili, že bosorky na seba berú práve podobu mačky a takto sú schopné aj čarovať, dokonca preniesť svoje schopnosti na niekoho iného. Medzi Luciou a Vianocami sa mali tkať košele, ktoré boli považované za čarovné, lebo vedeli ochrániť ich nositeľa.
Ako aj po iné stridžie dni, aj na Luciu platili pranostiky. Napríklad, "Lucia noci upíja, ale dňa nepridá." Tiež sa tradovalo od Lucie do Vianoc, aký je každý deň z dvanástich, taký bude každý mesiac počas budúceho roka.
Sviatok svätej Lucie má význam čistoty. Niekde preto, že je Lucia zobrazovaná ako nevinná, čistá panna, inde preto, že Lucky – mlčanlivé postavy – chodili vymetať kúty a niekde dokonca kontrolovali, či sú mladé dievčatá pracovité a poriadkumilovné. Možno práve tu začal zvyk tradičného Vianočného upratovania. Lucia sa stala aj symbolom svetla a nádeje, keďže po zimnom slnovrate sa pomaly vracalo teplo a dni sa predlžovali, noci naopak krátili.
Autorky: Alenka Madejová a Mgr. Zuzana Brišáková, lektorky múzea
Ak ste pozorne čítali o sv. Lucii, svoje vedomosti si môžete otestovať vypĺňaním tajničky, ktorú sme pre Vás pripravili.
Pripravili sme pre Vás online verziu alebo si môžete stiahnúť na tlač pripravený PDF súbor.
