1 2 3

Biela Sobota

Jeden z dní veľkého trojdnia je aj Biela sobota. Tento deň je veľkonočnou vigíliou, veriaci rozjímajú, premýšľajú o jeho smrti a utrpení a pôstom netrpezlivo očakávajú jeho opätovný príchod. Katolícky založené rodiny chodili do kostola, kde často býval upravený priestor, ktorý predstavoval Boží hrob. Kresťanské rituály aj v tento deň dopĺňajú staršie zvyky a tradície vychádzajúce ešte z pohanských predstáv našich predkov. Súvisí s nimi aj svätenie vody, zelene, jedla, či zapaľovanie ohňa.

Tradične bol tento deň venovaný vareniu a pečeniu obradových jedál, ktoré sa chystali na posvätenie. K nim patrila údená bravčovina, klobásky, šunka, ale aj chlieb, paska alebo veľkonočný koláč. V mnohých regiónoch Slovenska – aj na Spiši – gazdiné varili vo vode zo šunky huspeninu. Nesmeli chýbať vajíčka, ktoré symbolizovali vzkriesenie Krista a nový život. Gazdiné mali vo zvyku hniesť cesto rukami, ktoré si potom neočistili a takto išli pohladkať stromy, ktoré mali v minulom roku horšiu úrodu. 

Jarný popol vo vetre

Práve dodržiavaním pôstu ľudia preukazovali svoju pokoru a silnú vieru. Všetci sa však tešili na veľkonočné mäsité pokrmy, ktoré sa od rána chystali. Masť z uvarenej šunky sa tiež dobre využila na liečenie rán. Mala pomôcť aj volom na zodraté šije od jarma alebo na nohy, aby im počas práce na poli nepopukali a dokonca ich chránila pred uštipnutím hadmi.

Azda z pohanských čias sa zachoval zvyk zakladania nového, čistého, živého jarného ohňa, ktorého uhlíky sa používali pri ďalších magických úkonoch. Napríklad sa s nimi trikrát obišiel dom, aby bol chránený pred povodňami. Popol sa sypal aj na oziminy, aby ich nezničili prvé búrky. Takýto oheň mal poskytnúť ochranu domácnosti pred zlými silami. Veľkonočné  svätenie ohňa je cirkevným obradom, počas ktorého sa pálili pred kostolom zvyšky oleja z lámp. Ľudovo sa obrad nazýval aj pálenie Judáša. Nový, živý oheň sa používal aj na zapálenie veľkonočnej sviece zvanej paškál

A prečo je Biela sobota bielou? 

Svoj názov získal tento deň zrejme od bieleho rúcha novo pokrstených, ktorí prijali krst na veľkonočnej vigílii. Názov môže pochádzať aj zo zvykov veľkého upratovania a bielenia, ktoré sa konali v tento deň. 

Na Bielu sobotu sa rozväzovali zvony a s ich prvým zazvonením sa spievalo Gloria. Týmto okamihom sa začal ďalší rituál súvisiaci s vodou. Pre našich predkov mala voda mnohé magické a liečebné účinky. 

Veľkonočná nedeľa

Veľká noc, ktorá pomenúva celé obdobie Veľkonočného týždňa, je noc zo soboty na nedeľu, keď Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Veľká noc sa slávi prvú nedeľu, po prvom splne mesiaca, po jarnej rovnodennosti. 

Počas Veľkonočnej nedele sa tradične svätili jedlá (svätenie baránka, posvácka baránka, paska, švecenina, svätené jedlá). Ide pôvodne o  rusínsky zvyk, ktorý sa rozšíril na celé územie Slovenska. Pôvodné nemecké obyvateľstvo jedlo nesvätilo. Do prúteného koša sa pripravili vajíčka, šunka, klobásky, chlieb, koláče, chren, soľ, maslo a v niektorých oblastiach zvykli priložiť aj víno alebo pálenku. Jedlo sa svätilo na prvej, rannej, svätej omši. Potom sa v domácnostiach usporiadala slávnostná hostina, podobná tej vianočnej. Niekde sa udržal zvyk, že matka po návrate domov z omše kládla košík každému členovi domácnosti na temeno hlavy, ako ochranu pred zasiahnutím bleskom, alebo aby sa hromov nebáli. Na začiatku sa predniesla modlitba. Zväčša otec rodiny, gazda, rozkrojil prvé vajíčko na toľko častí, koľko bolo členov rodiny. Každý dostal jeden mesiačik, ako symbol zmŕtvychvstania a znovuzrodenia. V nešťastí si mali spomenúť, s kým v ten deň jedli veľkonočné vajíčko a nešťastie ich nakoniec  obišlo.  Počas hostiny sa mali všetci najesť do sýta, čo malo zabezpečiť sýtosť po celý rok. Ani jedna omrvinka nesmela vyjsť nazmar. Omrvinky, škrupinky či kosti sa starostlivo odložili, lebo sa im prikladala magická moc. Potom sa použili pri liečení alebo sa pridali do krmiva pre dobytok, či sa zahrabali do brázdy na poli, hodili do studne, aby bola dobrá voda alebo sa spálili. 

V Kežmarku žili mnohé národnosti spoločne - Židia, Nemci, Slováci, Poliaci, Maďari a mnohí iní. Každá komunita dodržiavala svoje tradície. Niekedy v medzivojnovom období sa u Kežmarských Nemcov počas Veľkonočnej nedele tradoval zvyk, ktorý priniesli z Nemecka - schovávanie veľkonočných vajíčok a sladkostí po záhrade pre deti. Tie ich potom hľadali. Zvyk hľadania veľkonočného zajačika sa v nemecky hovoriacich krajinách dodržiava dodnes.

Autorka: Alena Madejová a Mgr. Zuzana Brišáková - lektorky Múzea v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

PARTNERI:
- Webmaster: Drakomir
- exTEATRO