Korbáče pre neposlušné devy

Video návod na pletenie korbáča: Veľkonočné tvorivé dielne 2.

Veľkonočný korbáč

Na Slovensku si Veľkonočné sviatky nevieme predstaviť bez vajíčok, bahniatok, pečeného baránka, oblievačky a šibačky. Všetky tieto zvyky vieme zaradiť medzi veľmi staré tradície, ktoré sa z roka na rok opakujú už od nepamäti. Veľká noc je dnes najmä najväčším kresťanským sviatkom, ale ako to už v našich končinách býva, jej história siaha oveľa ďalej ako do príchodu kresťanstva. Typické veľkonočné zvyky a rituály pochádzajú z pohanských čias, kedy sa oslavoval letný slnovrat a naši predkovia uctievali bohov, o ktorých verili, že im ich náklonnosť a ochrana zabezpečia dobrú úrodu a zdravie po celý rok.

Jedným z takýchto, dá sa poveď rituálnych, predmetov je aj korbáč. Je to predmet vyrobený zväčša vrbového prútia, alebo kože. Používal sa hlavne na trestanie, bitie, alebo pri pohone zvierat. Jeho magickú moc naši predkovia využívali aj počas iných aktov, najmä na odohnanie zlých démonov či stríg, alebo na jar pri prebúdzaní pôdy, alebo stromčekov. Jeho história tak siaha pravdepodobne až do obdobia starých Slovanov.

Zo súkromného fondu Miroslava Gallika: Chlapci z Lendaku pri pletení korbáčov

Veľkonočný korbáč bol významným symbolom Veľkej noci. Dalo by sa povedať, že šibačka, nebola tak celkom šibačkou v pravom slova zmysle a nebola tradíciou ani na celom Slovensku. Šibačka bola kedysi výlučne záležitosťou západu. Naopak oblievačka, sa tradovala na východe. Časom, so zvýšenou mobilitou a miešaním zvykov sa rozdiely medzi časťami Slovenska postupne stierali. Počas šibačky ale nešlo o šľahanie a bitie dievčat. Rituálny obrad spočíval v dotyku čerstvého prútia, ako symbolu nového života, dievčiny a to na ňu malo preniesť všetky pozitívne účinky čerstvo rozvinutého prútika. Blahodarnú energiu rastliny, ktorá sa po dlhej zime zazelenela, ožila. Tiež jej mal priniesť mladosť, krásu, sviežosť, plodnosť a ohybnosť. Môže sa síce zdať, že dievčatá s krikom utekali pred šibačmi, nie je tomu tak. Všetky dievčatá chceli byť vyšibané, nie len pre krásu a zdravie ale aj preto, že by to bola veľká hanba, keby sa im neušlo korbáčom. Pre mládencov, mať korbáč a pre dievčiny, byť vyšibané, bolo privilégiom a prestížnou spoločenskou udalosťou. Na východnom Slovensku tento rituál zabezpečovala voda a oblievačka.

Veľkonočné korbáče sa pletú z ôsmich, alebo viacerých prútov. Čím bol spletený vzor komplikovanejší, tým sa mládenec mohol korbáčom viac popýšiť. Niektorí chlapci si medzi prúty vplietali farebné stužky. Dôležité bolo, aby sa korbáč uplietol každý rok nový, z čerstvých prútov. Na Bielu sobotu chodievali chlapci rezať prúty a vo Veľkonočnú nedeľu plietli korbáče. Pleteniu korbáčov sa aj dnes na Slovensku venujú zanietení remeselníci - košikári.

Na Slovensku má košikárstvo bohatú históriu. Koše patrili snáď k najviac používaným predmetom v roľníckych ale aj meštianskych domácnostiach. Dalo by sa povedať, že boli spotrebným tovarom. Košikári vyrábali nie len veľkonočné korbáče ale aj ošatky na drevo, koše na zeleninu, ovocie, koše na prenášanie používané v poľnohospodárstve, koše na chytanie rýb, košíky na pečivo, dekoratívne košíky, ale aj košíky na bielizeň, nákupné a cestovné koše, či dokonca koše na nosenie detí, kolísky, kočíky, alebo rôzne kusy nábytku. Vrbové prútie sa používalo v mnohých oblastiach. V stavebníctve či v domácnosti. Majstri košikári vyrábali predmety s rôznymi vzormi a predávali svoje výrobky na trhoch a jarmokoch.

Autorka: Alena Madejová - lektorka Múzea v Kežmarku