sv. Martin - I. Hrdinský patrón
November sa odjakživa považoval za mesiac, kedy sa počas neskorej jesene a začínajúcej zimy zbierala úroda, siali sa oziminy, čas zabíjačiek a lovu diviny a tiež sa striktne dodržiavali ľudové tradície a rituály. Zamerané boli hlavne na ochranu ľudí, majetku či dobytka. V niektorých oblastiach sa ochranné rituály praktizovali až od 25.novembra – dňa sv. Kataríny. Naopak, v horských oblastiach sa s ochranou začínalo skôr, už na sv. Martina. Paradoxne, tento sviatok tiež nepatrí k čisto kresťanským, ale radí sa k tradíciám prevzatých od pohanov. Vo svojich počiatkoch sa mal sláviť už počas 1. novembra, preto sa niekedy nazýval aj starý Hallowenn.
Jeho kresťanské základy sa spájajú so sv. Martinom Tourským, ktorý sa narodil okolo roku 316 v oblasti dnešného Maďarska. Ako pätnásťročný chlapec sa chystal na krst, ale jeho otec ho prinútil nastúpiť do armády. Stal sa dôstojníkom jazdeckého pluku. Martin, ktorý vždy chcel byť kresťanom, bol dobrý, láskavý a štedrý k svojmu sluhovi aj k iným chudobným ľuďom. Raz stretol nahého žobráka v treskúcej zime a daroval mu polovicu zo svojho dlhého plášťa. V noci sa mu však prisnil sen, v ktorom videl Ježiša Krista zahaleného do časti svojho plášťa. Keď sa Martin zobudil, zistil, že jeho plášť, z ktorého polovicu daroval, je opäť celý. Tento zázrak na neho tak zapôsobil, že vystúpil z armády, nechal sa pokrstiť a ostal žiť osamote. Usídlil sa v blízkosti mesta Poitiers, kde založil jeden z najstarších kláštorov v západnej Európe. Potom, ako sa uvoľnil biskupský stolec v Tours, ľudia chceli, aby na neho zasadol práve Martin. Ten to ale zo skromnosti odmietal a pred ľuďmi sa schovával. Podľa legendy ho ľudia našli ukrytého medzi husami. Práve tie ho svojim gagotom prezradili. Nakoniec bol Martin vysvätený za biskupa v Tours. Mnohé kroniky o ňom píšu ako o pokornom, skromnom, obetavom človeku, ktorý dokonca spával na holej zemi. Zaslúžil sa aj o výstavbu kláštorov v okolí. Zomrel 8. novembra 397 a 11. novembra ho pochovali v Tours. Cirkev ho následne vyhlásila za svätého. Patrí tak medzi jedného z prvých svätých, ktorý neumrel mučeníckou smrťou.
Sv. Martin sa stal patrónom vojakov, jazdcov, remeselníkov, ktorých práca sa spája s koňmi, tiež zbrojárov, súkenníkov, chudobných aj žobrákov. Často je zobrazený ako jazdec na koni so žobrákom, ale zvykne mať aj biskupskú čiapku. Jeho atribútmi je vojenský plášť, žobrák a husi. Husi práve preto, že ho mali odhaliť, keď sa ukrýval pred ľuďmi, ale aj preto, že ďalšia z legiend hovorí, že ho gagotajúce husi vyrušovali pri jeho práci a tak za to dnes pykajú na pekáči. Po príchode kresťanstva sa sviatok sv. Martina presunul na 11. novembra. Je to obdobie, ktoré bolo aj mimo kresťanských zvykov úzko spojené s obdobím nastupujúcej zimy, kratších dní a dlhších nocí. V podtatranských oblastiach to bol dôležitý deň, keďže sa v horských oblastiach skončilo pasenie dobytka na holiach. Bol najvyšší čas na návrat.
Ráno zvykla byť hustá hmla, prízemné mrazy a na končiaroch hôr bol už dávno sneh. Pastierom bola v drevených kolibách zima. Zvykli spávať na čerstvej čečine a prikrývali sa hrubšími vlnenými pokrovcami. Tešili sa, kedy sa budú môcť vrátiť do tepla. Valasi, pastieri oviec už boli doma od sv. Demetera. Pred dňom sv. Martina aj pastieri všetko pobalili a odniesli do dediny. Tradične si nachystali konáriky čerstvej, voňavej čečiny a zarána začali dobytok zháňať z holí. Všade na vôkol sa ozývali plechové zvonce a každý vedel, že prichádza stádo. Pastieri stádo rozohnali do dvorov. Vošli do každého domu, kde domácim odovzdali vetvičku, ktorá symbolizovala zdravie a gazdom zavinšovali, zdravia a šťastia, či aby sa im dobytok pekne rozmnožoval. Čo samozrejme všetkých potešilo, keďže mladá kravička, či býček znamenali bohatstvo.
Ako sa blížil Deň sv. Martina, gazdovia aj páni už mali nachystanú mzdu pre svojich sluhov aj pastierov, ktorí u nich boli celý rok. Mzda sa vyplácala presne na sv. Martina. Keď bol gazda, či pán so sluhom spokojný, zjednali sa, že bude slúžiť aj ďalší rok. Ak ale spokojný nebol, musel sluha odísť a rýchlo si nájsť prácu inde, keďže bez práce a nového gazdu nemal ani kde spať. Niektorí sluhovia spávali v jednoduchej čeľadnej izbe, inde len v maštali s dobytkom, kde bol síce smrad, ale teplo.
Autorky: Alenka Madejová a Mgr. Zuzana Brišáková, lektorky múzea
