1 2 3 4 5

Auróra pred červeným kostolom

Zrejme prvou plastikou umiestnenou na verejnom priestore Kežmarku (ak neberieme do úvahy sochy a reliéfy na cintoríne) bolo dielo vo všeobecnosti známe ako Svetlonoska z roku 1894. Osadená bola pred novým evanjelickým a. v. kostolom (označovaný ako červený kostol) do práve zriadeného parku - promenády, ktorý skrášľoval okolie nedávno dokončeného chrámu. Hoci sa dáva do súvislosti zo zavedením elektrického prúdu do mesta ako jeho pamätník, v skutočnosti bola jej úloha čisto dekoratívna. Na druhej strane Kežmarčania šikovne využili toto nové moderné médium, aby pomocou neho pochodeň osvetlili.

Pôvodné umiestnenie Auróry
 

Socha zobrazuje ženu odetú v chitóne a držiacu vo vystretej pravici spomínanú pochodeň. Podľa jej atribútu predstavuje grécku bohyňu Éós, známejšiu pod rímskym pomenovaním Auróra. Podľa antickej mytológie bola bohyňou ranných zôr. Jej rodičmi bol titán Hyperión a Theia a súrodencami Hélios a Seléné – Slnko a Mesiac. Podľa Pausania každý deň nastúpila na východe do voza ťahaného bielymi okrídlenými koňmi. Potom sa ako Hémera, bohyňa jasného dňa, pripojila k Héliovi a sprevádzala ho až po západné brehy Ókeanu. Tam sa z nej stala Hespera, prvá večerná hviezda. Podľa Hésioda bola len bohyňou úsvitu; Hémera a Hespera boli samostatné bohyne dňa a večera. Mala množstvo milencov, medzi ktorými bol aj boh vojny Áreás (rímsky Mars). Keďže doňho bola zamilovaná aj Afrodita, prekliala ju a tak sa neustále zamilovávala už len do smrteľníkov. Ospievali ju v umení, najmä v literárnych dielach (Homér, Vergílius, Shakespeare). Zvyčajne máva v ruke pochodeň, ktorou prinášala svetlo, niekedy predstavuje „alegóriu rána“, najmä v zobrazeniach štyroch denných dôb. Podobná socha Auróry sa najbližšie nachádza na vrchole kupoly košického štátneho divadla z roku 1899.

Prefabrikát kežmarskej sochy z kovovej zliatiny zinku, cínu a olova bol vyrobený firmou Schlick, ktorú založil v roku 1847 Ignác Schlick (1821 – 1869), po jeho smrti ju viedol jeho zať Fridrich Langenfeld (1836 – 1898), ktorý ju rozšíril o zlievareň a presťahoval z Budína do Pešti. Odlievali sochy, robili konštrukcie, rôzne doplnky architektúry a malé motory. Na Svetovej výstave 1873 vo Viedni získali viacero ocenení. Továreň fungovala do roku 1927, potom sa zlúčila s firmou Ganz.

Socha v Budapešti Socha v Dolnom Smokovci
   

Identická socha sa nachádza okrem iného aj v Budapešti vo dvore nájomného tzv. Mendlovho paláca z roku 1885 na najprestížnejšej adrese - Andrássyho ceste č. 31. Podobná plastika ženy odetej v krátkom chitóne, držiaca vo vystretej ľavici rybu, bola aj v kúpeľnom parku v Dolnom Smokovci. Parkové úpravy sa tam realizovali od roku 1883 a socha je zachytená už na fotografii datovanej rokom 1888. Keďže majiteľom Dolného Smokovca bola Kežmarská banka, môžeme predpokladať, že z jej prostredia vyšiel neskorší podnet na osadenie podobnej plastiky v samotnom Kežmarku.

Autor kežmarskej plastiky sochár Antal Szécsi
 

Autorom modelu kežmarskej plastiky bol budapeštiansky sochár Antal Szécsi (1856 – 1904). Výtvarné vzdelanie nadobudol na c. k. Akadémii výtvarných umení vo Viedni u profesora Edmunda von Hellmera. Pôsobil ako učiteľ modelovania na Kráľovskej Jozefovej technickej univerzite v Budapešti. Okrem mnohých dekoratívnych plastík vymodelovaných v neobarokovom štýle (napríklad na budove Reduty a parlamentu), bol autorom oltárov a náhrobníkov. Jeho najznámejším dielom je pamätník ministra Gábora Barossa (rodáka z Pružiny pri Trenčíne) z roku 1898 pred Východnou železničnou stanicou v Budapešti.

Plastika vystavená v Múzeu v Kežmarku v expozícii lapidária
 

Kežmarčania sochu popisne volajú Svetlonoska. Ak by sme to preložili do latinčiny, vzniklo by nám vcelku zaujímavé pomenovanie s odlišnou konotáciou – Luciferka. Koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia sa stala terčom vandalského útoku. Skupina ľubických chuligánov, ktorí sa vracali z tzv. čaju, ktorý sa konal v Tatraľane, sa vybila na tejto historickej pamiatke. Polámanú plastiku previezli do Kežmarského múzea, kde  vzhľadom na vážne poškodenia skončila na dlhé roky v depozite. Až v súvislosti so snahou prinavrátiť ju na pôvodné miesto bola poskytnutá akademickému sochárovi a reštaurátorovi Štefanovi Kovaľovi z Vyšných Ružbách na výrobu kópie. V rámci tejto akcie bol historický originál zreštaurovaný. V súčasnosti je historická plastika vystavená v Múzeu v Kežmarku v expozícii lapidária, kópia je od decembra 2016 osadená v parku pred novým evanjelickým kostolom.

Autor: Mgr. Maroš Semančík - historik Múzea v Kežmarku

Múzeum v Kežmarku
Hradné námestie 42
060 01 Kežmarok
IČO: 37781227 DIČ: 2021452323

PARTNERI:
- Webmaster: Drakomir
- exTEATRO